Ahoj som Troy McClure. Možno ma poznáte z filmu ako…, hop zasa som sa nechal uniesť, 8087 kilometrov, aby som bol presný alebo ako sa tu na západe vraví, 5025 míľ (whatever that is).
Skúsim ti teda vykresliť (ale iba slovami) ako to „unesenie“ vlastne prebiehalo. Nebudem opisovať balenie pretože každý vie že je to vec nudná a zdĺhavá a nakoniec mám aj tak vždy pocit, že som niečo zabudol. Prejdem teda rovno k budíčku, ktorý aj napriek tomu že zvonil veľmi skoro (01:00), na počudovanie prebehol bez väčších problémov. Obliekli sme sa, dali sme si kávu, nasadli do tankoch teda do auta (už zasa) a vyrazili do Budapešti. Z prvého článku už vieš, že do USA sme šli dvaja, otázka teda znie, koľkí sme šli do Budapešti. No nakoľko rodina nikdy nesklame, nás teda šlo osem a aby sme ušetrili čo najviac benzínu, tak tri autá ( a že slovač nemá prachy ). Na letisku sme museli byť aspoň dve hodiny pred odletom, teda 4:35, čo sme v pohode stihli a šli sme teda k terminálu odovzdať batožinu. Ešte každému pusinku na rozlúčku a poď ho do lietadla.
Budapešť - Paríž - Minneapolis
Viem, že cesta lietadlom nieje žiadna udalosť, pre mňa však bola, pretože som letel prvý krát a dosť som sa na to tešil. Na lietadlo z Budapešti do Paríža som mal miesto úplne v poslednom rade kde nie je troj-sedadlo ako v celom lietadle, ale len dvoj-sedadlo, a aj to užšie ako všetky ostatné. Nadšenie z letu teda upadalo, ale povedal som si, že veď iba dve hodiny, to dám. Asi po piatich minútach (ešte sme boli stále na zemi), prišiel pán so zlomenou rukou, ktorý na mňa dačo skúšal po francúzsky, z čoho som tak nejak pochopil, že teda sedí vedľa mňa (samozrejme zlomenú mal pravú ruku, aby som mal toho miesta ešte menej :D). Nadšenie teda bolo úplne preč, ale našťastie, keď sa všetci usadili, prišla ku mne letuška a povedala, že ma presadí, aby mal pán Zlomenina viac miesta. Toto bol ten okamih kedy som sa znova začal tešiť, síce som sedel v strednom sedadle, ale sedel som v rade kde bol „Únikový východ“ a teda som mal toľko miesta na nohy, že aj Zdeno Chára by zaplesal. 
Po dvojhodinovom lete sme vystúpili v Paríži. Do ďalšieho letu sme mali cca 5 hodín, ale kým sme prešli cez všetky kontroly a dostali sme sa k ďalšiemu terminálu, prešla minimálne hodina. Čo je celkom veľa, keď má človek dakde iba tak sedieť, ale málo na to, aby sa nám oplatilo opustiť letisko. Letisko v Paríži je v podstate také malé mesto. Medzi terminálmi sa treba presúvať autobusmi a naozaj je to obrovský komplex, asi najväčší čo sme mali možnosť doteraz vidieť. Keď sme sa dostali k správnemu terminálu, do odletu zostávali ešte stále zhruba 3 a pol hodiny. Voľba bola jasná, sadli sme si na kávu, chceli sme si dať veľké presso, ale neuspeli sme. To čo sme dostali do cca 3 decových pohárov by som kávou nenazval. Radšej ani nespomeniem koľko si za to tá pekná pani vypýtala :D. Výhoda ale bola, že kým sme tento… hm… povedzme „nápoj“ vypili, prešla ďalšia hodina.
Na druhý let sme sa tešili trochu viac, lebo to už bolo veľké lietadlo (hľa obrázok nižšie), let trval deväť hodín a aj preto, že sme už sedeli spolu. Sprvu sme mali o lietadle mierne pochybnosti, vyzeralo, že už má čo to za sebou a údržba tiež nebola na vysokej úrovni. Ani miniobrazovka pred sedadlom nevyzerala zrovna najnovšie a najfunkčnejšie, sedadlá boli trochu vykrivené, držiak na poháre zlomený. Začali sme sa obávať, ako tu prežijeme deväť hodinový let.
Našťastie sme sa príjemne sklamali, lietanie sme si užívali (teda až na vzlet a pristávanie, mne sa to teda páčilo, ale Monika mala opačný názor), letušky sa o nás pekne postarali, neustále nosili jedlo, pitie, kávičku. Najprv sme dostali mini bagetu s maslom a camembertom, musím povedať že ten syr bol naozaj výborný (aspoň niečo), neskôr nám priniesli nejaké divné kyslé cestoviny, ktoré celkovo chutili zvláštne. Potom ako hlavné jedlo kuracie prsia s horčicovou omáčkou a opekanými zemiakmi (všetko nakrájané na ultra malinké kocky) a na záver pizza rolku (znie to divne, ale bolo to asi najlepšie čo sme dostali :D). No a ešte nemôžem zabudnúť na zmrzlinu, ktorú sme úspešne prespali. Jedlo nebolo zrovna gurmánskym zážitkom, ale aspoň sme ani na chvíľku nehladovali. V mini telke prevažovali francúzske dokumenty, francúzske koncerty, francúzske seriály a francúzske… všetko. Našťastie sme tam našli aj nejaké pozerateľné klenoty (Hobbit a Imitation Game to istili!).
Po deviatich hodinách a 6783 kilometroch (viď obrázok nižšie,) sme teda dorazili do Minneapolisu. Tu nás čakala imigračná kontrola. Postavili sme sa teda do radu a čakali. Asi po hodine sme sa dostali na rad, pri okienku sme však boli veľmi krátko a imigrační pracovníci nerobili zbytočné problémy (naše stresy boli zbytočné). Chalaň sa spýtal odkiaľ som, koľko plánujem byť v USA a to bolo asi tak všetko. Dostali sme do pasu razítko a šli sme ďalej. Zobrali sme batožinu (ono si ju musíš vyzdvihnúť a položiť na pás vzdialený 3 metre) a čakala nás ešte jedna „kontrola“: U.S. Customs and Border Protection. Do úvodzoviek som to dal preto lebo chlapík bol vtipálek a prvá otázka od neho bol či poznáme seriál „Wayne’s World“ (po zhliadnutí obrázkov mám divný pocit, že narážal na moje vlasy:D). No a otázka číslo dva bola, aké je slovenské národné jedlo. Keď sme povedali bryndzové halušky, začal sa smiať a prekvapivo dobre to po nás zopakoval, zjavne to nepočul prvý krát. Po všetkých kontrolách nám do odletu zostávali ešte dve hodiny, ale už sme začínali byť unavení, tak sme si len sadli a čakali a snažili sa neupadnúť do kómy.
Neboj sa už sa blížime k záveru. Keď sme nasadali do lietadla v Minneapolise, tak sme dostali peknú „facku“. V lietadle bolo maximálne takých 15 stupňov a to nepreháňam. Ale takáto teplota zjavne Američanom plne vyhovuje, väčšina pasažierov sa nechala ešte aj osviežiť Coca-Colou s kilom ľadu. Ja som mal krátke tričko a krátke gate a fakt som sa celú cestu triasol. Teda vlastne aspoň tú časť cesty, ktorú si pamätám, čo je akurát tak to vzlietli a potom ešte asi takých 20 minút pred pristávaním. Cesta do St. Louis trvala jeden a pol hodiny.
Zo St. Louis do Carbondale sme mali objednaný „taxík“ a tak sme teda hneď po vystúpení začali hľadať osobu, čo drží ceduľku s našimi menami alebo s názvom spoločnosti. Tešili sme sa na typické americké klišé privítanie, ale, samozrejme, nikto na nás nečakal, tak sme si úplne vyčerpaní sadli a čakali. Čo iné si po 27 hodinovej ceste priať než meškajúceho šoféra. Našťastie asi po hodine sa nakoniec niekto objavil, naložili sme batožinu, vyzdvihli sme ešte ostatných pasažierov a hor sa do konečnej destinácie Carbondale. Cesta autom trvala cca dve hodiny, ale veľa si z nej nepamätám, lebo som sa zobudil až v cieli. Na byt sme dorazili cca o pol druhej. Na dlhšiu prehliadku okolia či domu už nebolo energie, tak sme iba vošli do spálne, zavolali domov „už sme tu“ a rýchlosťou Jozefa Golonku sme zaľahli do postele.
A takto približne vyzeral náš cestovný deň, z domu sme vyrazili o druhej hodine ráno a do cieľa sme prišli o pol druhej, tiež ráno. Celá cesta nám však trvala 30 a pol hodiny, ale veď chápeš:
Toto bol naozaj môj najdlhší deň v živote :D. Keď si to zvládol až sem zaslúžiš si pochvalu, a vďaku. Pod článkom si pozri ešte pár fotiek. Ešte raz vďaka za pozornosť a sľubujem že ďalšie články už budú zaujímavejšie.
Dobrééé…..