#10: Gauči báči

S radosťou v očiach, keď sme uvideli nášho červeného tátoša, sme nasadli a vyrazili na cestu. Únava sa začala pomaly dostavovať, nie len z Bostonu, ale z celého výletu. Proste sme sa už tešili domov. Po ceste do spomínaného Scrantonu sa vlastne ani nestalo nič zaujímavé. Poviem len to, že sme dorazili zhruba okolo pol štvrtej ráno a tak sme si dali mega rýchlu sprchu a čo najrýchlejšie ľahli do postele. Keď si už ten motel zaplatíš tak predsa chceš stihnúť aj raňajky a tak sme si privstali o pol siedmej, spravili wafle (ktoré neboli také dobré ako v NY), nažrali sa čo to dalo a utekali späť do postele, využiť tie zostávajúce tri hodiny. Vstali sme teda o desiatej, obliekli sa, samozrejme, počkali kým bude mať oslík nabitý telefón, nasadli do auta a pokračovali v ceste. Počasie bolo super, na cestu nám svietilo slniečko, Oslík väčšinou spal a tak v dobrej nálade nám ubiehala jedna míľa za druhou. V Pensylvánii sme videli asi tie najkrajšie scenérie, ktoré nám zatiaľ Amerika ponúkla. Príroda bola zahalená do najrôznejších farieb a dokonca sa to pred nami začínalo aj pekne vlniť.

Ešte nás čakala návšteva jedného malého univerzitného mesta State College. Oslík tu mal nejakého známeho a aj tak sme sa chceli dakde zastaviť na obed, takže toto nám prišlo vhod. Po pár hodinách sme dorazili a čakalo nás milé prekvapenie. Bolo to malé mestečko plné stromov, zelene a samozrejme veveričiek. Proste keď sa povie Amerika tak si predstavíš betónovú džungľu. Náš doterajší pobyt nás ale presvedčil o pravom opaku. S výnimkou najznámejších metropol tu prevažujú mestá, ktoré vyzerajú, akoby boli vystavané v lesoch. Nechceli sme sa zdržiavať veľmi dlho, a tak sme si len sadli na obed, sadli do kaviarne na dobrú kávu a poďme ďalej. Okolitá príroda nás udržiavala v dobrej nálade a tak sme si plachtili smerom do Carbondale. Večer okolo ôsmej hodiny sa naše  autíčko rozhodlo, že treba zastaviť na najbližšej čerpacej stanici. Aj pre nás bol už čas na cikpauzu a doplnenie energie, takže sme mu to nemali vôbec za zlé. Nakúpili sme nejaké to ako miestni vravia “junk food” naplnili žalúdky, vyprázdnili to, čo byť vyprázdnené muselo a zasa raz sadli do auta a pokračovali v tejto nekonečnej ceste. Kedže energie sme ešte mali plno rozhodli sme sa nezastavovať a jednoducho pokračovať do Carbondale. Podľa našich výpočtov sme mali doraziť okolo štvrtej hodiny rannej. Ako sme sa len mýlili.

Pred nami teda ešte osem hodín cesty, ale to nám nijak na energii a  dobrej nálade neuberalo. Vieš ako to je, keď sa človek teší do svojej teplej domácej postieľky. No a po asi polhodinke sa to stalo. Aby si sa lepšie vcítil do atmosféry, tak nám hrala presne táto pesnička.

Ideš si tak po diaľnici a zrazu pred tebou gauč. Áno, počuješ dobre, gauč na troj-prúdovej diaľnici a kto iný by ho tam mohol nájsť, ako dvaja turisti zo Slovenska a Oslík. No nič to, rýchlo zatiahnuť na krajnicu a stresy môžu začať. Roztrasený som vybehol z auta, rýchlo pozrieť, čo sa vlastne stalo. Predok auta trochu pokrčený a pod autom veľa tekutiny. Čo ťa v takejto situácií napadne ako prvé? No samozrejme, že vyteká benzín. Rýchlo som sa teda vrátil do auta povedal Monike a Oslíkovi, aby sme išli pre istotu von z auta a tak isto bola už tma, tak sme utekali za zvodidlá, ak by náhodou dakto chcel naše auto ešte viac upraviť zozadu. Stratení dakde v štáte Ohio, stojaci na začínajúcom daždi, obávajúc sa, čo to z temného lesa na nás vyskočí, začali sme volať na 911. Po vysvetlení čo sa stalo od nás tetka chcela, aby sme jej vysvetlili, kde sa nachádzame. Vysvetlili sme teda, ktoré mesto sme prechádzali naposledy a kam máme namierené. Tetka: ľutujem, podľa týchto informácií Vás nevieme lokalizovať. Našťastie, v dnešnej dobe nie je problém zistiť súradnice, smartfón ma skoro každý, zistili sme teda naše presné súradnice a s radosťou sme ich nadiktovali tetke. Tetka: ľutujem, podľa týchto informácií Vás nevieme lokalizovať. No tu sa všetky naše ilúzie o lokalizácii osôb ako to ukazujú vo všetkých filmoch, úplne rozpadli. Zjavne to nie je také jednoduché, keď to na dispečingu nevedia zistiť ani po tom, ako im tie súradnice nadiktujete. Nič to, prezeranie mapy pokračovalo, začali sme jej vravieť rieky, ktoré sa nachádzali v okolí, za akých výjazdom sa nachádzame, aké je postavenie hviezd oproti našej polohe, no odpoveď stále rovnaká. Teraz sa nás začala vypytovať, na akej míli sme. Neviem ako ty, ale tento údaj si nevšímam ani doma, keď idem po diaľnici, nie to ešte tu a v noci, nech sú už tie malé tabuľky akokoľvek “cute”. Po telefonáte, ktorý trval asi tak tri milióny osemsto deväťdesiat sedemtisíc štyristo dvadsať jeden minút sme sa nejako konečne dopracovali ku šťastnému rozuzleniu a bolo nám oznámené, že za nami posielajú hliadku. Naše pocity ťažko opísať: strach, nervozita, radosť, hnev a neviem čo ešte. Táto situácia z nás proste vycucala všetku energiu a dobrú náladu (ako keď do Rokfortského expresu nastúpili dementori). Rozhodli sme sa, že radšej počkáme na policajta za zvodidlami. No a samozrejme, aké myšlienky ti behajú v hlave? Z nami les, čo keď odtiaľ dačo vybehne? Nejaký medveď, ktorý tam ten gauč nastražil schválne? A vlastne áno, čo keď tam ten gauč niekto nastražil schválne a teraz len číha dakde v kríkoch a čaká na svoju príležitosť. A kde je ten policajt toľko? Od telefonátu už predsa prešlo tridsať sekúnd. No proste, zdravý rozum v takýchto situáciách ide bokom (a samozrejme, päťtisíc amerických krimiseriálov typu Myšlienky vraha, Hannibal, NCIS, Kriminála Miami, Las Vegas či Kriminálna Nové Mesto tomu nedopomáhali). No dočkali sme sa.

Policajt prišiel, ale teda netuším koľko mu to trvalo (asi päťtisíc rokov). Spýtal sa, či sme v poriadku a povedal nám, že mu bolo nahlásené, že sme zrazili jeleňa. Tak sme mu začali situáciu objasňovať:

My: No nie, my sme zrazili gauč.

Policajt: Gauč?

My: Áno gauč. (škoda, že som jeho výraz neodfotil)

Policaj neveriact: Idem to skontrolovať.

Vrátil sa späť do auta, zobral si baterku a len sme videli, ako to tam obzerá a zisťuje čo sa stalo. Po chvíli sa vrátil:

Policajt: Vy ste naozaj zrazili gauč.

My: My vieme :D.

policajt (s úsmevom): No oukej, musím si spísať zápisnicu a porobiť pár fotiek, zatiaľ by ste mali zostať v aute.

Potom sme mu povedali, že si nie sme istý, či je to dobrý nápad, lebo niečo odtiaľ tečie. Otvorili sme kapotu, pán policajt nám posvietil a zistili sme, že odtrhlo chladič, takže našťastie to nebol benzín, ale iba chladiaca kvapalina. Sadli sme si teda do auta a stále roztrasení sme čakali kým si spíše a vyfotí poletujúce kúsky matrace (mimochodom, krátko po náraze to vyzeralo ako zasneženej krajinke). Následne sme začali volať do spoločnosti, odkiaľ sme mali požičané auto (Enterprise…. nie, nie je tak spoľahlivá ako tá Star Trekovská). Povedali sme, čo sa stalo, kde sme, ale našťastie s lokalizáciou nemali také problémy ako polícia. Všetko vyzeralo super, nakoľko nám povedali, že príde odťahovka, naloží auto, zoberie nás do Columbusu (hlavné mesto štátu Ohio), tam dostaneme nové auto a môžeme pokračovať v ceste. Problém bol v tom, že odťahovka má miesta iba pre dvoch pasažierov a my sme traja. Našťastie, (aspoň sme si to v tú chvíľu mysleli) nám policajt povedal, že jedného z nás vezme na najbližšiu benzínku, a keď dostaneme auto, tak sa po neho vrátime… “sounds good”. Zobral teda Oslíka a my sme si sadli do auta a čakali na odtiahnutie. Postupne sme sa ukľudnili a z nervozity a hnevu sme prešli na smiech, hlavne keď sme si uvedomili, že sme zrazili gauč na diaľnici v USA. To sa predsa nepodarí každému.

Odťahovka prišla asi tak o pol jednej. Naložili sme auto a nasadli do nákladiaku.

Šofér: Kam to mám odtiahnuť?

My: To ale my nevieme, my sme Vám nevolali, to Enterprise.

Šofér: Ale mne nepovedali, kam to mám vziať.

My: Povedali nám, že máme ísť do Colombusu na letisko a tam dostaneme nové auto, tak asi tam.

Vyrazili sme. Samozrejme, nemohol sa nespýtať, čo sme to vlastne zrazili. Keď sme mu povedali, že gauč, jeho nečakaná otázka, či na ňom dakto nesedel, nás teda rozosmiala. Jediné, čo sme si v tuto chvíľu želali bolo to, aby sme boli čo najskôr na pobočke, dostali nové auto, vyzdvihli Oslíka a čo najrýchlejšie pokračovali domov. Samozrejme, zasa sme sa veľmi mýlili.

Keď sme našli vchod do garáží, nastal problém. Pre nákladiak to bolo moc nízko a do vchodu sa nezmestí. Keďže pobočka bola na letisku, odparkovali sme na najbližšom parkovisku a začali volať do Enterprise. Samozrejme, v noci to tam nikto nebral, ale my sme sa nevzdali a po asi pätnástich minútach sa nám konečne podarilo dovolať. Tetka na druhej strane linky nevedela, o čo sa jedná tak som jej to vysvetlil a nejak sme sa k tomu nakoniec dopracovali. Zistila ale že auto nemáme zaniesť na letisko. ale do nejakého servisu. Dal som jej teda k telefónu toho šoféra.

Šofér (s naštvaným tónom): Ja nie som žiadny taxík, ja mám vždy iba dve zastávky, na jednej vyzdvihnem auto a na druhej ho zložím.

A takto sa to ťahalo ešte chvíľu, my sme boli bezradní a nervozita z toho, že neviem kam máme ísť my, kam auto a čo vlastne budeme v neznámom meste na letisku robiť, vrcholila. Keď šofér naštvane zložil telefón, oznámil nám, že auto má ísť do servisu, ale nevie kam máme ísť my. Našťastie, bol taký milý, že nám povedal, že kým nebudeme vedieť kam máme ísť, tak s nami počká (za čo sme mu, mimochodom, nesmierne vďační). Prebehlo ešte pár telefonátov a nakoniec sme zistili, že my sme na dobrom mieste iba auto nie. Vyhádzali sme teda batožinu z auta a že jej bolo veľa, nejak sa nám ju ale podarilo všetku nahádzať na seba a vybrali sme sa na miesto, kde sme si mysleli že je pobočka.

Očakávaš veľmi správne, je asi pol tretej ráno a pobočka otvára o pol siedmej. Energiu na to, aby sme boli naštvaní, sme už nemali, a tak sme sa zložili na lavičkách a čakali. Snažili sme sa aj spať, ale keď si na letisku s toľkou batožinou, tak zo strachu sa zobudíš na každý zvuk. Nič to hodiny, konečne ukazovali pol siedmej, postavili sme sa teda k pultu a čakali, čo bude. Prišiel chlapík, ktorému pomáda stekala ešte aj po brade, a tak sme spustili. Jeho reakcia nás ale nemilo prekvapila. Spýtal sa totiž, že kde bolo auto odtiahnuté. To sme my ale netušili, lebo odťahovku si volala tá spoločnosť sama. Povedal nám, že kým to nezistíme, tak nám druhe auto nedá.

Čo už, tak som zobral telefón a z pobočky spoločnosti Enterprise som zavolal do spoločnosti Enterprise (no áno, ako u debilov). Zdvihol mi to tam taký celkom milý chlapík. Zasa som mu vysvetlil čo sa stalo.

Ja: Mám aj referenčné číslo, ktoré ste mi včera dali ak to pomôže.

On (zasa reakcia ktorá ma prekvapila): A kam mám to číslo zapísať?

Ja: No tak to teda skutočne netuším. Ale potrebujem zistiť, kam bolo to auto odtiahnuté.

On: Skúsim zistiť, čo sa dá, môžete chvíľu počkať na linke?

Ozval sa mi asi po takých desiatich minútach.

On: Pane, ste ešte tu?

Ja: Áno som (kde inde by som mal byť).

On: Auto nie je tam, kde by malo byť.  

Zasa reakcia. na ktorú som nebol pripravený. Po asi ďalších desiatich minútach (musím povedať, že už sme sa iba smiali), sa auto šťastne našlo. Vrátili sme sa k pultu a už to odtiaľto šlo v podstate celkom hladko. Nášho červeného tátoša sme vymenili za čiernu Toyotu Corolu, do ktorej sme už len nahádzali všetku batožinu a vyrazili asi dvadsať míľ naspäť pre Oslíka. Ten strávil noc na benzínke so svojou nabíjačkou a nájdenou zástrčkou, celú noc telefonoval so svojimi kamarátmi a surfoval na nete, takže vyzeral byť aj celkom spokojný (aspoň niekto si noc užil). Boli sme síce riadne vyčerpaní, ale o prespaní v ďalšom hoteli sme ani nerozmýšľali, chceli sme byť čo najrýchlejšie doma a pred nami bolo ešte zhruba sedem hodín cesty. Klímu sme teda nastavili tak, že sme sa báli dotýkať čohokoľvek kovového, aby sme sa na to náhodou neprilepili. Hudbu zas tak že keby to je trochu hlasnejšie, v budúcnosti by sme sa dorozumievali asi iba posunkovou rečou. A to nám pomohlo dostať sa jednou šupou až domov. Do Carbondale sme prišli okolo piatej a ešte sme museli vrátiť auto. Našťastie, pred našim odchodom sme si priplatili aj za poistenie, ktoré je (v našom prípade našťastie) povinné. Síce nás poistenie stálo toľko ako vypožičanie auta, teda 200 dolárov, ale napokon nás to zachránilo.

Hm a zhodnotenie? Výlet bol super, zážitkov kopec a myslím, že keď som mal doteraz nejaký problém z vybavovaním takýchto oficialít, tak odteraz to už bude malina. Z nášho nabúraného červeného tátoša sme si nechali jednu rekvizitu, ktorú si určite niekde vyložíme. Treba povedať, že v čase nehody muselo byť uvalené informačné embargo, lebo keby sa to rodičia dozvedia pred tým, ako sme v bezpečí domova, tak by sa asi … alebo by nás asi…. :D. Vďaka, že si zotrval až do konca a tešíme sa na teba pri ďalšom článku. Na záver si ešte pozri zopár fotiek. Tak zatiaľ, do skakavenia priatelia.  

Share this...

1 komentár k “#10: Gauči báčiPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *