Dnes by som Ti, milý čitateľ, chcela čo-to porozprávať o kultúre jedla. Tým teraz nemyslím kultúru rýchleho občerstvenia, aj keď, samozrejme, má v Spojených štátov celkom významné postavenie. Skôr by som To však rada porozprávala o tom, ako to vlastne chodí v amerických reštauráciách. Ako by sa to dalo čo najjednoduchšie vyjadriť? No proste americké filmy.
Najprv zopár všeobecných postrehov, potom Ti poviem niečo bližšie o našich príhodách a reštauráciách, ktoré radi navštevujeme.
Vzhľadom na to, že bývame v skutočne malom mestečku, kde nie je veľa príležitostí na stravovanie v reštaurácii, predsa len sme počas nášho pobytu ako aj počas našich ciest pochytili čo to z fungovania reštaurácií. Reštaurácie v Spojených štátoch nesú názov Café, netreba si to však mýliť, nie sú to žiadne kaviarne, v Café sa podávajú predovšetkým jedlá. Poriadne nás to na začiatku zmiatlo, hlavne keď hľadáš iba útulné miesto na kávičku či zákusok. Sprvu sme boli zmätení: Ako odlíšiť reštauráciu od kaviarne? Jednoducho. Tu kaviareň nájdeš iba ťažko. Úplne tu chýba kávová kultúra a zatiaľ čo na Slovensku nájdeš na námestí i čo najmenšieho mesta zo 5-6 kaviarní, nájsť tu jednu poriadnu dá zabrať. Späť však k jedlám.
Keď som už na začiatku spomenula americké filmy, prvá vec, ktorá Ťa pri príchode do reštaurácie čaká je čašníčka, ktorá Ťa usadí. Nájdu sa aj miesta, ktoré podobným spôsobom nefungujú, ale vždy majú pri vchode zavesený oznam, aby sa hostia usadili sami. Nie je to iba záležitosť týkajúca sa drahých reštaurácií, fungujú takto aj lacnejšie, ako aj „dedinské“ podniky. Na začiatku hneď zahlásiš, pre koľkých ľudí potrebuješ stôl a oni Ťa už usadia. V prípade Chicagskej pizzérie nás dokonca informovali, že ak by sme chceli sedieť vo vnútri, ďalší voľný stôl budú mať až za 15 minút. V preplnených reštauráciách sa preto na stôl skutočne čaká v rade ako u zubára. A ako môžu odhadovať, že sa stôl uvoľní do 15 minút? Reštaurácie fungujú podľa určitého harmonogramu. Prídeš, objednáš pitie, objednáš jedlo, naješ sa, spýtajú sa ťa či chceš aj zákusok, keď nie, rovno Ti prinesú účet a je to. Na Slovensku sme zvyknutí vysedávať v reštauráciách celú večnosť a účet Ti prinesú až vtedy, keď si ho vypýtaš. Väčšinou musíš po jedle čakať ešte takú polhodinu, kým si čašník všimne, že si dojedol, pretože po vybavení objednávky sa pri tvojom stole ani neukáže. Tu je to veľmi svižné, dokonca až tak svižné, že nám istú dobu trvalo, kým sme si zvykli na to, že sa čašník 10krát príde spýtať či je všetko O.K. a my sme iba s plnými ústami prikyvovali, len hlavne aby nás už nechal v pokoji dojesť. Museli sme sa naučiť vnímať to inými očami a naučiť sa, že keď čašník príde zobrať taniere a spýta sa, či si ešte dáš aj dezert alebo už môže priniesť účet, tak na tom nie je nič drzého, proste to tak chodí.
Na určité veci sme si však nedokázali zvyknúť ani po štyroch mesiacoch, a to taniere a príbory. Niektoré reštaurácie si vystačia s plastovými taniermi a pohármi, pizzu bežne podávajú na hliníkových táckach. Takisto je tu rozšírené jesť iba s vidličkou, preto sa nám pomerne často stalo aj to, že nám nožík ani nedoniesli a trápili sme sa iba s vidličkou. V jednej pizzérii nám dokonca doniesli iba nožík bez vidličky, to už bol naozaj extrém. Na niektorých miestach sa naozaj netrápia tým, na čom Ti jedlo naservírujú, samozrejme česť výnimkám.
Obrovským pozitívom tu však je podávanie nápojov. Ani v jednej reštaurácii tu nenájdeš fľaškové minerálky za nehoráznu cenu. Pre Američanov je úplnou samozrejmosťou podávať pitnú vodu zdarma. Dokonca si ju ani nemusíš nadrzo vypýtať, ale mnohokrát sa Ťa prídu spýtať, či si dáš ku káve aj pohár vody a čašníci ochotne chodia pomedzi stolmi s krčahom a bez pýtania dolievajú tým, ktorí majú svoj pohár už prázdny. Jedinou chybičkou je americká posadnutosť ľadovými nápojmi, takže do svojej vody dostaneš aj pol kila ľadu, nezávisle od toho, či je vonku 35 alebo -10 stupňov. Dokonca sa mi zdá, že som doteraz nikde nevidela chladničku s fľaškovými nápojmi. Čo sa týka sladkých nápojov, väčšinou ich čašníci čapujú na spôsob nápojov v McDonalde, čím aspoň zbytočne neprodukujú státisíce fliaš.
Z amerických filmov určite poznáte aj bezodnú kávu. Netýka sa to kávových špecialít ako espresso, capuccino (áno, to sú doslova špeciality), ale americkej kávy (keď si vypýtate iba kávu, tu to neznamená espresso, ale prekvapkávanú kávu, čo vyzerá aj chutí ako čierna voda). Časníci to skutočne často chodia pomedzi stolmi a kontrolujú, či máš ešte pitie. Niekedy sa ani nepýtajú, či si ešte dáš a nalievajú automaticky. V takom prípade je skôr potrebné sledovať čašníčku kútikom oka, nieže Ti náhodou ešte doleje, pretože aj s tou prvou šálkou máš už problém. Za americkú kávu sme v jednej reštaurácii zaplatili 1,50 a kávu sme mohli piť až do nemoty. Cenovo je to síce výhodné, ale aj voda v rybníku je zadarmo, to neznamená, že ju pijeme.
Hlavná zásada pri platení je – sprepitné! Nedať čašníkom sprepitné v amerických reštauráiách je považované za veľmi neslušné správanie. Je to zväčša preto, lebo čašníci dostávajú iba základnú mzdu a väčšinu ich platu tvorí práve sprepitné. Jeho výška sa pohybuje okolo 15-20% účtu. Už po príchode sme dostali radu, ako to nepokašľať, väčšina ľudí to robí tak, že si vezme začiatočné číslo zaplatenej sumy a vynásobí dvomi. Teda ak platíme pod 10, väčšinou dáme 2 doláre, atď. Väčšinou sa sprepitné necháva na stole, pri odchode z reštaurácie. Občerstvenia, ktoré neobsluhujú jednotlivé stoly iba vydávajú jedlo majú vždy pri kase zaváraninovú fľašu, kde môžeš prispieť. Sprepitné nie je nutnosťou, ale akýmsi nepísaným pravidlom slušnosti a odporúča sa hlavne v prípade podnikov, do ktorých sa rád vraciaš. Aj v tomto prípade platí, že ak sa čašník spýta, či Ti má z bankovky vrátiť drobné, nie je to nič drzé, ale úplná normálka.
Obľúbeným stravovacím miestom sú samozrejme pizzérie. Treba však povedať, že fungujú trochu iným spôsobom ako u nás. Na Slovensku dostaneš jedálny lístok, kde máš na výber z XY druhov pizze, môžeš si na ne poprípade doobjednať určité suroviny, ale základ je vždy daný. Síce máme pizzu typu „poskladaj si sám“ aj u nás, nie je však natoľko obľúbená ako tu. Na jedálnom lístku nájdeš väčšinou iba 2-3 druhy pizze (väčšinou syrová a pepperoni pizza, teda so suchou salámou), no zato spôsob ako si vyskladať vlastnú pizzu je takmer bez obmedzení. Vyberáš si hrúbku pizze (New York style- teda tenká a chrumkavá alebo Chicago style- teda hrubá, koláčovitá), plnku od okrajov, omáčku na vrch a suroviny. Žiadne dve pizze preto nie sú rovnaké, väčšinou máš šťastie ak si čašník všetko správne zapíše a donesie ti to, čo si si aj objednal. Väčšinou však aj tak zabudneš, čo si si to vlastne objednal, takže to nie je až taká galiba. Našim najväčším problémom je však, že nikde neponúkajú tuniakovú pizzu, čo je však ešte horšie – na pizzu sa tu vôbec nedáva kukurica. Amerika je síce krajinou kukurice, ale myšlienka pridať ju aj na pizzu sem ešte nedorazila. Čo si však nikdy na pizzu neobjednávaj sú mäsové guľky. Môže to síce znieť zaujímavo, ale chuťou pripomínajú guličky z Maggi francúzskej polievky, teda uvarené sušené mäso. Celkovo je však pizza pre nás skôr sklamaním, nič sa nevyrovná tvrdošovskej tuniakovej s množstvom kukurice.
Našim úplne najobľúbenejším miestom sa stal Longbranch Cafe&Bakery, čo je útulná vegetariánsko-vegánska reštaurácia, ktorá na prípravu pokrmov používa nezávadné a lokálne potraviny. Síce nie sme žiadni vegetariáni, dostať tu asi najlepšiu kávu v celom Carbondale a okrem toho tu majú úplneže najfantastickejšie zákusky. Hlavne naša obľúbená Almond Scone, či mandľová „buchta“, ktorú Ti ešte na chvíľku zapečú v trúbe s kúskom masla na vrchu, nebo v papuľke. Takisto tu majú skvelú ponuku cheesecakekov (ktorými Amerika žije), okrem bežných ovocných či čokoládových tu nájdeš občas aj extravagantné kúsky ako Matcha cheesecake (teda príchuť zeleného čaju), alebo Mayský cheesecake s pridaným kajenským korením, ale pozor, je skutočne štipľavý. Ak sa nejakými divnými ťahmi osudu dostaneš do tohto Bohom zabudnutého mestečka, určite sem zavítaj.
Našim ďalším obľúbeným miestom je Blend, čo je skôr reštaurácia fungujúca na spôsob rýchleho občerstvenia, no podávajú tu slané aj sladké palacinky (mojím obľúbeným je šunkovo-vajcovo-špenátová palacinka). Treba si však na ne dávať pozor, ich okraje sú upečené dochrumkava a jeden kamarát sa priznal, že si raz na nich porezal pery (áno, priznávam, aj mne sa to stalo).
Náš najvtipnejší zážitok s reštauráciou sa však stal v blízkej dedinke, keď sme sa cestou domov z túry s tunajším profesorom zastavili v malom miestnom podniku. Bola to naša prvá skúsenosť s americkou reštauráciou a asi nič americkejšie sme si ani nemohli predstaviť . Stoly pokryté kvetinovými obrusmi, na stole tisíc druhov omáčok, kečupov, servítok, až sme sa báli pohnúť, aby sme všetko nezhodili. Na stenách obrazy hádam ešte z čias otrokárstva, v rohu skupina štagmastov…. pardón, štamgastov v montérkach popíjajúci pivo, pri stene vianočný stromček ozdobený americkými vlajkami.
Teda, aby som bola presná, zistili sme, že to nie je vianočný strom a nie je to ani zlý vtip, volá sa to 4th of July tree, teda stromček 4. júla, a je to spôsob, ako využiť umelý stromček aj v lete, pri príležitosti Dňa nezávislosti. Nechali sme si poradiť čašníčkou a dali sme si ich špecialitu, vyprážaného sumca s dvoma ľubovoľnými prílohami, v mojom prípade to boli hranolky a coleslaw – slávny americký šalát- je to vlastne naša čalamáda, akurát zmiešaná s majonézou. 
Dostali sme plastové taniere a plastovú vidličku a šálky tak staré, až sa pôvodné reklamné nápisy nedali ani prečítať. Ryba bola upečená vo veľmi tvrdom a chrumkavom cestíčku, takže naša plastová vidlička sa cez neho prepichla iba horko-ťažko. Ak chcete vedieť, ako sa je tvrdá vyprážaná ryba s plastovou vidličkou, tak nám dolu zanechajte komentár, my sme totiž nevedeli. Keďže nás však bolo pomerne veľa (toľko zákazníkov hádam nemali počas celého roka), čašníčka bola extrémne natešená a celý čas okolo nás poskakovala. Napokon jej profesor nechal také sprepitné, že mu napokon darovali ešte tričko s logom reštaurácie. Tuším, že sme predĺžili funkčnosť podniku aspoň o 5 rokov. Aj jeden americký študent, ktorý bol s nami, zahlásil, že takú reštauráciu hádam ešte nevidel. Ak si predstavíte typickú americkú sedlácku reštauráciu z filmov, v akých sa stravujú kamiónoví šoféri počas svojich dlhých ciest po vidieku, presne na takom mieste sme boli.
Keď už sme v Štátoch, reku že skúsime aj mexickú kuchyňu, keďže sa tu teší veľkej obľube a aj v takomto malom mestečku sú až dve mexické reštaurácie. Skúsili sme Tres Hombres. Na naše nemilé potešenie však všetko jedlo s divnými názvami (napr. Chimichanga, Enchiladas, Tacos, Burrito) vyzeralo, smrdelo, žiaľ, aj chutilo ako z lacnej vývarovne. Kvalitu môžeš už aj vizuálne porovnať s vegetariánskou verziou mexického jedla z Longbranchu.
Takisto nesmiem zabudnúť čínsku reštauráciu, kde po každom jedle dostaneš misku s koláčikmi šťastia. Zistili sme, že aby papieriky s múdrosťami vyzneli smiešnejšie, je zvykom po výroku pridať dodatok – v posteli. Áno, funguje to, podarilo sa nám zo všetkých múdrostí a milých prianí vytvoriť zvrhlé sexuálne návrhy.
Možno sa sám seba pýtaš: A čo americké pivo? Pivo sa väčšinou podáva v džbánoch- pitcher, ktorý má objem okolo 1,8 litra (iba pre zaujímavosť, je to zároveň aj pojem na označenie baseballové nadhadzovača). 
Kupuje sa pre všetkých ľudí sediacich pri stole a rozlieva do menších pohárov. Ďalšou pivnou „mierou“ je pint- niečo menej než pol litra a je to taký ten klasický slovenský pollitrák. O niečo menším je glass- teda pohár piva, ktorý má okolo 2,5 dc. Áno, aj od tohto sa dá kúpiť ešte menšie. V miestnom pivovare sa dá kúpiť aj tzv. sample- teda vzorka, ktorá má okolo 1dc a slúži skôr na ochutnávku. Keď si však nevieš vybrať medzi ponúknutými pivami, majú pripravenú tácku s piatimi „vzorkovníkmi“, takže si môže vyskúšať hneď viacero druhov piva. Pivo z pivovaru bolo prekvapivo veľmi dobré, mňa osobne očarilo levanduľové pivo, ktoré bolo fakt skvelé. Keďže alkohol je v Spojených štátoch povolený až od 21 rokov, je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že si od teba vypýtajú doklady aj keď si pomerne starší. Ak si objednávaš napr. fľašu vína v reštaurácii, zapíšu si každého, kto si vyžiada vínový pohár. Preto nestačí, ak má nad 21 iba ten, kto víno objednáva. Rovnako to funguje aj v obchodoch, a teda keď kupujeme víno či dokonca iba pivo, musíme sa dokladom preukázať obaja, ja i Alex.
Síce sa hovorí, že firmy ako McDonald sú hlavným príkladom globalizácie, nie je to tak úplne pravda. Čo sa týka reťazcov s rýchlym občerstvením, zistili sme, že jedlo je vo veľkej miere prispôsobené potrebám a zvykom danej krajiny. Výber jedál v americkom McDonalde je oveľa menší než u nás a ponuka sa veľmi s našou nezhoduje, v USA máš na výber možno tak medzi 4-5 menu a to je všetko. Aj v prípade McCafe, u nás je výber kávových produktov oveľa širší, v USA nájdeš akurát tak kávu a cappuccino. Nemysli si však, že je naša návštevnosť rýchlych občerstvení vysoká, do týchto reťazcov sme zavítali iba počas našich potulných ciest po východnom pobreží. Popri diaľnici totiž nenájdeš žiadne reštaurácie, ale zato McDonald je na každých piatich kilometroch, nepreháňam.
Celkovo sa kultúra jedla v Spojených nedá zhodnotiť ako zlá alebo horšia než tá naša, proste je iná. Pochybujem, že sa kultúra národa dá zhodnotiť podľa toho, či niekto používa pri jedení vidličku aj nôž, iba vidličku alebo či je dokonca iba rukami, či používa plastové taniere alebo čínsky porcelán. Nie je to tu zlé, je to proste úplne iné, a keď sme počas nášho pobytu zažili v niečom „kultúrny šok“, tak to bolo asi naozaj v oblasti jedla. Síce to chvíľu trvá, ale dá sa na to zvyknúť.
P.S.: Už sa nevieme dočkať segedínskeho či maďarského gulášu, lángošov, bryndzových halušiek, tvrdošovskej pizze a hocičoho tvarohového! Maminy, pripravte sa!
(Poradie fotiek: divná reštaurácia v okolitej dedinke, čínska reštaurácia Hunan, jedlo z mexickej reštaurácie Tres Hombres, pivovar Scratch, palacinkáreň Blend a na záver Longbranch)
Domov, sladký domov ….
Veru, veru 🙂