A tak sme dorazili. Naše prvé dojmy, teda aspoň tie, ktoré sme boli schopní kvôli veľkej únave vstrebať, boli vcelku pozitívne. Carbondale bolo v minulosti najmä robotníckym mestom kvôli uhlovým baniam, v ktorých sa vo veľkom ťažilo. Po tom, ako sa dopyt po uhlí znížil (jediným odoberateľom je vraj už len Čína, ako inak), sa ekonomická situácia pomerne zhoršila. Okrajové časti mesta sú, vraj, v zanedbanejšom stave, kampus a jeho okolie je však pekné a udržiavané. My sme mali s ubytovaním mimoriadne šťastie (o čom sme pred príchodom ani len netušili): náš dom sa nachádza vo veľmi peknej, tichej a bezpečnej štvrti (vraj tu ľudia niekedy ani nezamykajú). Tak trochu je to tu ako život v lese. Keď nás v prvý večer vodič BART Shuttle vyložil pred domom, ako prvé sme zbadali srnku kráčajúcu na druhej strane cesty, o pár dní neskôr sme videli srnčie mláďa behať po kampuse. Ešte bežnejšie sú tu však veveričky. Mesto je nimi doslova zamorené. Sú všade: v záhradách, na elektrických vedeniach, v smetiakoch, po celom kampuse. Dali sme im meno Riško a Riška, pohlavie určujeme našou veveričou intuíciou, ktorú sa nám počas posledných dvoch týždňov podarilo vycvičiť.
S čím sme sa prvé dni museli popasovať, teda okrem neuveriteľnej únavy z cesty a časového posunu (čo je mimochodom 7 hodín), bolo hrozné teplo, dusno a vlhko. Podľa obyvateľov je tento rok leto výnimočne studené. Ehm, my sa pre istotu v tomto studenom počasí držíme v klimatizovanom byte. Aj keď sa tu teploty pohybujú okolo 32 stupňov Celzia, človeku sa zdá, že je prinajmenšom 40. Vzduch je až nedýchateľne dusný a ťažký, je ako Jogobella, keď doň strčíš lyžičku, zostane v ňom stáť. Obyvatelia Carbondale to zjavne riešia rovnako ako my, počas dňa jednoducho nevystrčiť päty z domu. Počas horúcich dní je to tu ako v meste duchov.
Takisto sme si museli zvyknúť na cikády, ktoré bez prestávky trilikajú a nevadí im ani rušenie nočného pokoja. Cikády nám však aspoň nelezú do bytu ako tá strašidelná háveď, ktorá nás každé ráno privíta v kúpeľni. Ak si trúfaš, vygoogli si: spotted camel cricket. Ak máš slabý žalúdok, radšej si predstav, že je to lienka sedembodková. V každom prípade, odkedy som po sprchovaní objavila na ramene jedného minikamoša, spávam o niečo horšie.
A zakaždým si kontrolujem uterák, predtým ako sa ho odvážim priložiť k telu. Občas mi ho kontroluje aj Alex. Just in case…
Ale späť k začiatkom. Druhý deň sme obetovali bojovej úlohe: nakúpiť. Prvá vec, ktorú sme si po ceste do obchodu všimli boli veľmi úzke chodníky. Sprvu sme nechápali, ako môžu ľudia chodiť po takýchto chodníkoch, sotva jeden človek sa zmestí pohodlne, a to ešte nehovoriac o niektorých nadrozmerných Američanoch. Táto záhada však nezostala dlho záhadou, otázka, či tu ľuďom tieto pidi-chodníky vyhovujú, bola zodpovedaná. Je im to šumafuk, chodci tu totiž neexistujú. Keď sme však zistili, že galón benzínu tu kúpiť za 2.50, všetko bolo oveľa jasnejšie. Tu je naša špeciálna sekcia venovaná chodcom, odfotili sme takmer všetkých, ktorých sme za dva týždne stretli:
Zvláštnu pozornosť si zaslúži poriadok v meste a to predovšetkým neuveriteľne poctivo udržiavané trávniky. S clivotou v srdci spomínam na to, aký adrenalínový zážitok je jazda autom po našej uličke, lebo nikdy nevieš kedy spoza tej dvojmetrovej buriny vybehne auto. Anyway, (chápeš lebo sme v Amerike, tak hádam nepoviem hociktorácesta) kosenie je tu zjavne voľnočasovou aktivitou #1, ale výsledok je chvályhodný. Akurát po niekoľkých dňoch to neustále bzučanie kosačiek začína brnkať na najhrubšiu človečiu strunu ej kej ej nervy.
Pokračovanie nabudúce…
A na záver ešte zopár fotiek domu a ulice (keby niečo, bývame na 1209 West Hill Avenue, Carbondale).
0 komentárov k “#2: Živí a zdraví a patrične draví. Časť prvá”Pridajte vlastný →