#5: „Windy City“

     Áno tipuješ správne, tak presne do tohto mesta sme sa vybrali na výlet. Aké to bolo? V krátkosti, skvelé. Ale ak chceš vedieť viac, prejdem celý náš výlet pekne po poriadku.

     Ale ešte predtým sa zahrám na Ivana T. z Prešova a prihodím sem song. Pusti si ho k článku, aby si lepšie vstrebal atmosféru mesta.

     Ak hudba hrá, pusťme sa do toho. Vo štvrtok o 3:16 sme teda nasadli na vlak smer Chicago City. Vlaky v USA sú značne odlišné od tých našich a na sedadle máš miesta, že by si tam dokázal spraviť piknik pre celú rodinu. Vďaka tomu ti päť hodinová cesta ubehne ako nič, pretože ju celú pohodlne prespíš. Revízor sa ťa po nasadnutí spýta, kde tvoja cesta končí, aby vedel kedy ťa má zobudiť a vyprevadiť von z vlaku. Do cieľa sme dorazili o trištvrte na deväť, svieži a pripravení na Chicago.

Prvá zastávka: Willis (Sears) Tower

     Sears Tower je mrakodrap so 108 poschodiami a celkovou výškou 442 metrov. V roku dokončenia (1973) bol najvyššou budovou na svete, tento post si držal 25 rokov. V súčastnosti je Sears Tower druhou najvyššou budovou v spojených štátoch a trinástou vo svete. Mrakodrap bol premenovaný v roku 2009 spoločnosťou Willis Group Holdings, Ltd. na Willis Tower, ako nám ale bolo povedané, toto sa miestnym nepáčilo, a tak ho naďalej volajú Sears Tower. Toľko fakty a teraz dojmy. Keď sme prichádzali vlakom do Chicaga a videli sme Sears Tower z diaľky, prvé čo nás napadlo bolo: „veď to predsa nieje také vysoké“. No názor sme zmenili hneď, ako sme stáli pod touto masívnou budovou. Na samý vrchol dovidíš len ťažko a pri tom pohľade máš pocit, že si blcha na nemeckej doge.

     Po prvotnom „šoku“ sme sa teda pobrali k vstupu na vyhliadku. Pri vstupe sme museli čakať, nakoľko bola budova ešte zatvorená (vyhliadku otvárali o deviatej). Tu sme sa spoznali s junákom z Južnej Kórey, ktorý žije v USA 5 rokov a pôsobí tu ako americký vojak. Chalaň potom snami strávil celý deň. Tvorili sme teda peknú internacionálnu skupinku: Goum z Južej Kórey, Xu Li z Číny a my dvaja z Ficolandu… pardón, zo Slovenska. Ale späť k téme: na vyhliadku sme sa výťahom dostali za neuveriteľných 60 sekúnd. Našťastie tu bolo ráno pomerne prázdno, tak sme sa všetci bez dlhšieho čakania dostali na rad. Samozrejme najväčšou atrakciou sú presklené búdky, do ktorých keď vkročíš, máš celkom strašidelný výhľad dole až na chodník pod tebou. Takže neodporúčam ľudom čo majú strach z výšok (aj keď Monika to napokon zvládla bez väčších ťažkostí).

Next stop: Millenium Park

     Milenium park sa rozprestiera na rozlohe 99 000 metrov štvorcových a je v ňom naozaj pôsobivé vidieť ako zeleň a mrakodrapy do seba krásne zapadajú. Asi najznámejšia atrakcia v tomto parku je tzv. Cloud Gate, aj keď to podla mňa pripomína skôr veľkú fazuľu než oblak. Nájsť ho však nebolo veľmi jednoduché, kvôli prebiehajúcim rekonštrukčným prácam (ako doma). Keďže sme však z dzedziny, rozhodli sme sa to vyriešiť po svojom: prestrkali sme sa cez kríky, stromy, preliezli zábrany… až kým nás nevyhnali stavebníci a nejaká projektantka. No napriek tomu, že sme jej tam trochu polámali konáre na kríkoch, bola natoľko milá, že nám poradila, ako sa k fazuľke dostaneme. Čo sa týka samotnej fazuľky, je to veľké železné lesklé čudo, v ktorom sa vidíš všelijak pokrútený. Treba ale povedať, že je to celkom zaujímavý pohľad, nás to teda zabavilo na takú polhodinku (es jú ken sí on pikčrs). No pri veľkej fazuli nám celkom vyhladlo, tak sme sa rozhodli že skúsime vychýrený Chicagský Hot-Dog. Tu v Carbondale nám ho každý odporúčal, že to musíme skúsiť stoj čo stoj. Na fotkách neskôr uvidíš a názor si sprav sám, poviem len toľko, že druhý krát si Chicagský Hot-dog teda rozhodne neobjednám. Nie že by to bolo také zlé, ale keď máš v Hot-dogu kyslú uhorku väčšiu ako samotný párok, tak niečo určite nieje v poriadku.

     Podľa plánu bola naša ďalšia zastávka planetárium a po ceste sme sa ešte chceli zastaviť pri Buckingham fountain, pretože podla obrázkov bola naozaj krásna. Stalo sa presne to, čo by si očakával fontánu práve v ten deň čistili, čiže bola vypnutá. Preto ti odporúčam pozrieť si obrázky na googly a budeš mať z toho lepší zážitok ako sme mali my. Namiesto obdivovania fontány sme sa zbavovali bezdomovca, ktorý nám vyrozprával svoj životný príbeh a za 5 dolárov ponúkal DVD-čko o Šanghaji, vraj na podporu miestnych bezdomovcov.

Adler Planetarium

     Od fontány po planetárium to bola pekná cca 20 minútová prechádzka. Hlavne preto, že celú cestu sme šli popri Michiganskom jazere, ktoré na prvý pohľad vyzerá ako more – je skutočne obrovské (ak je jasno a poriadne prižmúriš, dajú sa vidieť obrysy Michiganu a Indiany). Pred budovou planetária je socha Mikuláša Kopernika (do Číny asi ešte neprenikli správy o jeho zásluhách, Xu Li vyzerala zmätene) a sochy zvierat čínskeho zverokruhu. A aký bol náš program? Vnútri sme videli riadiace stoje, ktoré sa používali pri prvých cestách do vesmíru (väčšinou okolo mesiaca, tieto cesty mali potvrdiť iba to, že človek dokáže normálne „fungovať“ vo vesmíre, to bolo pred tým než začali astronautov trénovať pod vodou). Videli sme tu aj modul z vesmírnej lode Geminy 12, poobdivovali sme úlomok z Mesiaca, v ruke sme si podržali niekoľko miliónov starý kúsok meteoritu. Mali sme asi hodinu času, kým sa nám začalo predstavenie, ale ani chvíľku sme sa nenudili. Človek si tam čo-to náučného prečíta, ale učí sa aj zábavnou formou (môžeš si poskladať svoju vlastnú raketu, zachrániť vesmírnu posádku nastavením optimálneho tlaku, vyskúšať si telefóny, ktorými sa s posádkou komunikovalo zo Zeme, premietali sa televízne záznamy živých prenosov zo 60-tych rokov, a mnoho ďalších). Z planetária sme potom zamierili do Art Institute of Chicago. To sme si nechali nakoniec, pretože bolo otvorené najdlhšie.

The Art Institute of Chicago

     Art Institute of Chicago je druhým najväčším múzeom umenia v spojených štátoch a drží okolo 300 000 umeleckých diel. My sme si pozreli iba výstavu impresionistov a moderného umenia, nakoľko je múzeum obrovské a všetko by sme nestihli a dve a pol hodiny nám aj tak bohato stačili (sotva sme už stáli na nohách). Dojmy? Keď vidíš originál zavesený na stene, tak sa to naozaj nedá ani porovnať s fotkou ktorú si vygoogliš. Hlavne pri niektorých dielach, kde kilo farby doslova vylieza z plátna. Takže výstava bola super a obrazy naozaj krásne, ale áno našlo sa tam aj veľa podivností, ktorým nerozumel hádam ani autor (napríklad Daliho podivný obraz s penisom, či autoportrét umelca pripomínajúci Stephena Hawkinga, a to už o Picassovom kartónovom čertovi s vytŕčajúcim prirodzení ani nehovoriac). V múzeu nájdeš diela mnohých autorov spomeniem najznámejších a teda jediných, ktorých som ja, umelecký nevzdelanec, poznal: Claude Monet, Édouard Manet, Pablo Picasso, Vincent van Gogh, Salvador Dalí. Cestou von z múzea sa nám podarilo minimálne päťkrát zablúdiť, ale nakoniec sme to zvládli, síce sme vyšli úplne iným východom než sme plánovali. V Chicagu sa už začalo stmievať, bol to ten správny čas na spánok.

     Takto sme teda ukončili prvý deň nášho výletu. Dúfam, že sa ešte nenudíš a tešíš sa na deň druhý. Ten si už vezme na starosť Monika, ak Ti pesnička skončila neboj sa pustiť si ju ešte raz. Tak poďme na to.

Deň druhý

     Po prebudení sme sa rozhodli, že celé ubytovanie Freudovsky potlačíme do nášho najhlbšieho podvedomia a radšej budeme čeliť následným neurózam, než spomienkam na……. na čo vlastne? Ale keďže Ťa, milý čitateľ, nechceme oberať o naše zážitky, kvôli Tebe našu traumu prekonáme. Naše ubytovanie okrem troch postelí zahŕňalo aj psa, mačku a extrémne množstvo chlpov. Na posteli, na dekách, podlahe, na gauči a čo je najhoršie, čoskoro aj na našom oblečení. Mali sme pocit, že sme chudákovi Dunčovi ukradli posteľ, v ktorej bežne spával. Ten nás v noci prišiel aj pozrieť a tváril sa skutočne urazene, keď sme ho odohnali. Ráno sme sa chytro osprchovali, aby sme sa zbavili prebytočného ochlpenia, zaklopali majiteľke, ktorá sa ani neunúvala vyjsť spoza dverí a rozlúčiť sa osobne a utekali sme z domu hrôzy preč.

First stop: Architektonická plavba

     Prvou atrakciou druhého dňa bola architektonická plavba po rieke so sprievodcom. Najskôr sme chceli túto atrakciu vynechať, ale našťastie sme tak neurobili. Rieka sa ťahá cez celé centrum mesta, popod 37 otvárajúcich sa mostov (vraj niektoré z nich sú tak skvele vyvážené, že ich dokáže ručne otvoriť 8 ľudí). Vidieť, ako sa priamo z rieky zdvíhajú úžasné sklenené masívy, sa oplatilo, aj keď nás krčná chrbtica pobolievala ešte niekoľko dní. Ku skvelému výhľadu sme dostali aj prednášku o histórii mesta a k architektúre jednotlivých budov. Čo sa týka samotného názvu mesta, údajne v reči pôvodných obyvateľov Chicago znamená „veľká smradľavá cibuľa“. V každom prípade, do vody sme končatiny nestrkali, aj keď z označenia „toxicky nebezpečná“ sa úroveň znečistenia v posledných rokoch zmenila na „takmer toxicky závadná“.

Next stop: Navy Pier

     Po 75 minútovej plavbe sme sa z prístavu presunuli do zábavného parku Navy Pier, kde sme sa nechali ruským kolesom vyniesť do výšky a vychutnali si tak výhľad na Michiganské jazero a na mesto, ktoré stále viac zahaľovali oblaky. Začali sme tušiť, že z vyhliadkovej veže (Hancock Tower) tentoraz nič nebude. Predtým sme však potrebovali načerpať stratenú energiu, tak sme sa vybrali na Chicago-style pizzu, bez ktorej sa vraj návšteva Chicaga nemôže zaobísť. Vybrali sme si pizzeriu Giordanos‘ a objednali si BBQ chicken…(voľačo) a polomŕtvy od hlavy čakali na to čudo, čo nám mali naservírovať na divný kovový pizza trón pripravený na stole. Chicago style pizza je typ „deep pan“ pizze, čo doslova znamená, že cesto je pečené vo veľmi hlbokej panvici. Na extra hrubom pizza ceste sme mali navrstvené kuracie mäso, na ňom asi 5 centimetrov hrubú vrstvu syra (môže byť), na vrchu prehnane sladká barbeque omáčka a nejaká tá slaninka s cibuľkou. Ono to v podstate ako pizza ani nevyzeralo, skôr ako slivkový koláč. Ono to vlastne aj trochu chutilo ako koláč, za čo však mohla tá omáčka. V každom prípade to chutilo oveľa lepšie než sme sprvu čakali.

(A samozrejme musím spomenúť, že sme objavili reštauráciu s názvom Bubba Gump  Shrimp co.).

Hancock Tower, Hersheys‘, Hard Rock Cafe

     Ako som už spomínala, mrakodrapy začal okolo obeda zahaľovať kúdeľ mrakov, čo nám znemožnilo užiť si výhľad z vyhliadkovej veže. Vrátnik nás síce varoval, že nič nevidno, ale keďže sme mali univerzálny lístok na všetky atrakcie, mrzelo by nás nevyužiť výhľad zadarmo, aj keby to mal byť výhľad na bielu ničotu. Veď sme predsa zo Slovenska: keď sa Ti niečo dáva zadarmo, ber. Trochu nás to mrzelo, pretože aj keď Hancock Tower nie je najvyššou budovou v meste, je strašne blízko jazera, a preto je výhľad z neho ešte krajší ako z Willis Tower. Nuž, aspoň máme dôvod vrátiť sa. Počasie sa nám zrazu začalo kaziť, začal fúkať silný vietor a mraky hrozili dažďom. Keďže sme cestovali naľahko, potrebovali sme rýchlo nájsť útočisko. A kde sa o Teba postarajú lepšie ako v čokoládovni? No, možno v čokoládovni, ktorá je značne lacnejšia od predajne Hersheys‘. Naše nádeje, že nakúpime od výrobcu oveľa lacnejšie, sa rýchlo rozplynuli (a to sme mali ešte aj 10 percentnú zľavu). Smutní a sklamaní (žiadna čokoláda…fňuk…) sme sa teda vybrali nájsť poslednú zastávku v Chicagu- Hard Rock Cafe. Keďže sme boli ešte stále prežratí z pizze, dali sme si iba kávu. Áno, veľmi trápni rockeri… čo už. HRC však nebola ani tak reštaurácia, ako skôr hudobné múzeum, našli sme tam: gitaru Jimmyho Hendrixa, nátrubok Louiho Armstronga, gitaru Billyho Gibbonsa zo ZZ Top, oblek Johnyho Casha, rozbitú gitaru Petea Townshenda, Elvisovu hraciu skrinku či Shakirine sexi oblečenie (???). V každom prípade ani rockerská káva nám úplne nepomohla spamätať sa, tak sme sa už len pomaly odšuchtali na stanicu, užili sme si z vlaku posledný výhľad na nočné Chicago a upadli sme do bezvedomia.

     Čo dodať na záver? Stálo to za každú jednu minutú penny. A keďže sme ešte stále nevyčerpali všetky možnosti, ktoré Chicago ponúka, obávam sa, že sa budeme musieť vrátiť na dupľu.