#6: Atlanta alebo ako sa to celé začalo

     Keď sme sa už doteperili do USA, tak sme si povedali, že by stálo za to, trochu sa oboznámiť s „okolím“. Keďže sa nachádzame bližšie k východnému pobrežiu, voľba bola jasná. V tom čase sa ešte k tomu konala konferencia v Atlante, ktorej sa chcela Monika zúčastniť, tak sme to brali ako znamenie z nebies a rozhodli sa tieto dva výlety zosúladiť. Náš plán bol nasledovný: Atlanta, Washington, New York, Boston a hybaj ho späť do Uholného údolia. Dali sme vedieť aj miestnym študentom, aby sme trochu ušetr.… pardón, aby sme mali po ceste príjemnú spoločnosť. Po dlhých úvahách sa k nám napokon pridal iba jeden iránsky študent, nazvime ho Oslík (neboj sa, toto meno nie je náhodné a nie je myslené urážlivo, skôr zábavne… a za chvíľu aj ty pochopíš, prečo…). Cesta bola naplánovaná (vlastne iba hrubé obrysy našej cesty, keďže sme sa rozhodli ubytovanie a konkrétny program dopredu moc neriešiť), už nám zostávalo len požičať auto a vyraziť. Oslík našťastie pozná miestneho profesora, ktorý má v požičovni áut nejaké tie konexie, a tak nám pomohol vybaviť veľmi dobrý „deal“ (auto na desať dní aj s poistením… chvalabohu s poistením… za 400 dolárov, to je celkom slušné). Spočiatku pracovníci robili drahoty, že sa zľava dať nedá a podobne. Pravdepodobne hviezdy neboli v správnej konštelácií. Po chvíľke naťahovania a vyjednávania ako na tureckom trhu pribehol k pultíku akýsi chlapík, spravil nejaké čáry-máry a zrazu sme mali ponuku ako lusk. Na parkovisku nám chalaň ukázal akési strieborné auto, ktoré nám malo ďalších 10 dní robiť verného spoločníka. Keď však otvoril dvere a uvidel, že by ho najprv musel poupratovať a povysávať, trochu zaváhal, na chvíľku zmizol a vrátil sa späť s novými kľúčmi. Dozvedeli sme sa, že dostaneme free upgrade o tri triedy vyššie. Ešteže sú tí Američania takí leniví.  Presunuli sme sa teda k fešnému červenému tátošovi, volal sa Chevrolet Cruze alias Chevie a narodil sa v roku 2015… o dátume úmrtia trochu neskôr. Doma už len posledné prípravy, nastavili sme ranný budíček a šup ho do postieľky.

     Ráno sme vstali natešení a plní energie (aj keď Monika odkazuje, že mala hrozné nervy, takmer nič nespala a teda až taká natešená a plná energie nebola… ale to sa veľmi do veselého príbehu nehodí, takže to budeme ignorovať). Pred nami teda bolo zhruba desať hodín cesty a hneď z rána bola nálada super (kvetinky a slniečka, nervozitu ignorujeme). Šoférovanie v Amerike je, až na pár výnimiek, takmer totožné s tým v Európe. Čo je tu odlišné? Značky sú v 99 percentách prípadov písané slovom, takže aj keď značku nepoznáš tak si proste domyslíš… až na tie prípady, keď dané anglické slovo nepoznáš… alebo keď nestihneš trojriadkovú značku prečítať… ako hovorím, proste si to domyslíš. Na červenú môžeš kľudne odbočiť vpravo, musíš dať ale prednosť. Pravidlo „prvý ide ten, kto prvý dorazil na križovatku“, je miestami trochu mätúce, ale našťastie toto pravidlo využiješ väčšinou iba v menších mestách. So šoférovaním auta naozaj nie sú žiadne problémy a človek si na nové pravidlá rýchlo zvykne. Sieť diaľnic je tu vynikajúca a šoféri sú tu o dosť ohľaduplnejší ako u nás (keď sa potrebuješ preradiť, stačí vyhodiť smerovku a bez problémov Ťa pustia… samozrejme aj tu sa nájdu výnimky). Akurát tá automatická prevodovka mi prišla trochu nudná, ale ako hovorí Štefan Skrúcaný: proti buste žiaden dišputát. Nedá mi nespomenúť zopár vecí, ktoré nás po ceste naozaj zaujali. Veľmi často sme pozorovali obrovské nákladiaky, ktoré sťahovali domy. Áno, normálne celý dom na korbe hodený a poď ho. Veď sa aj hovorí: Keď nepríde Mohamed do svojho domu, tak príde dom k Mohamedovi, či niečo také… Na cestách je povolené predbiehať zľava i sprava, čo pôsobí trochu chaoticky (hlavne v hustej doprave na ceste s viac ako piatimi pruhmi sa ťažko sleduje naraz situácia za tebou aj pred tebou). Ďalším prekvapením boli neustále práce na cestám. Keď si myslíš, že diaľnice sa opravujú iba na Slovensku, mýliš sa… ešte si tie slovenské opravy vynásob aspoň tromi a hneď vieš ako to tu chodí.

     Sľúbil som Ti, ale vysvetlenie, prečo sme nášho iránskeho kamaráta nazvali Oslík. Nebudem ťa ďalej naťahovať a rovno vyložím karty na stôl. Som si istý, že máš rád rozprávky (kto by nemal?). Teraz si teda pripomeň Shreka, konkrétne scénku: are we there yet? (už tam budem?)

     Náš Oslík bol celú cesto rovnaký, s jediným rozdielom. Namiesto “už tam budem?” sa neustále pýtal: “možem si nabiť telefón?”, “potrebujem si nabiť telefón”, “hej, Monika, môžem použiť tvoju nabíjačku?”. Možno si povieš že nič hrozné, ale keď sa Ťa to dakto pýta milión krát za hodinu 10 dní za sebou… aj Mahatma Ghandi začne strácať nervy. Samozrejme, v aute bolo iba jedno USB a tak sme mohli nabíjať vždy iba jeden telefón. Pre nás bolo prioritné nabíjanie GPS, ale naozaj iba pre nás. Keď nenabíjal telefón, tak  ho pre zmenu vybíjal: telefonoval, surfoval na facebooku a úspešne ignoroval krajinu okolo seba.

     Kilometre ubiehali a my sme sa stále nestačili čudovať tomu, že krajina je stále taká istá aj po 700 kilometroch. Toto sa nezmenilo, až pokým sme neopustili Boston. Po vyše desiatich hodinách cestovania, po niekoľkých albumoch Queenu, sme napokon dorazili do Atlanty. V Atlante sme sa stretli hádam s najširšou diaľnicou v celých Štátoch (10 pruhov tam a 10 naspäť), ani to však nezabránilo neuveriteľnej zápche a pri predbiehaní z oboch strán, sme veľmi rýchlo prišli o nervy… hlavne keď sa naše GPS záhadne začalo ku koncu vybíjať. Napriek všetkým nepriazňam osudu sme však úspešne dorazili!

     Prvá noc v Atlante bola mimoriadne zábavná… teda aspoň pre mňa určite. Asi o druhej v noci som sa zobudil na ranu ako z dela. Čo to bolo? No, Oslík mal asi veľmi divoké sny, lebo sa mu podarilo skotúľať z postele. Napriek môjmu premáhaniu som sa nedokázal nesmiať a ešte dlho som mal problémy so zaspávaním. Najvtipnejšia časť udalosti však prišla až ráno, keď nám so serióznym výrazom v tvári začal s exaktnosťou filozofa vysvetľovať, čo sa stalo, aké fyzikálne zákony zapôsobili, ktorých dôsledkom skončil na zemi. Keď nám rozprával, ako sa mu posunul matrac, ja som sa len so slzami v očiach nenápadne pozeral do telefónu. Je to človek serióznejšieho typu a nedokázal pochopiť, že my, jednoduchí ľudia z dediny, sa radi zasmejeme na ľudskom nešťastí. Preto sa ma opýtal, či pozerám nejaké vtipné video. Ja som sa na slová už nezmohol, Monika pritakala za mňa.

     Nastal čas čeliť mestu. Keď sme vystúpili z metra, ktoré sa len tak mimochodom v Atlante nazýva MARTA, plný nadšenia sme sa obzerali okolo seba. Nič mimoriadne sa však nedialo. Možno iba naše očakávania po Chicagu boli priveľké, ale Atlanta nie je na prvý pohľad ničím výnimočná. Našli sme Coca-Cola múzeum, áno, čítaš dobre, Coca-Cola múzeum, nejako nás to však nechytalo. Rozhodli sme sa radšej preskúmať okolie, ktoré však v konečnom dôsledku vôbec nevyzeralo vábne (viď fotky). Ulice špinavé, smradľavé, rozpadnuté domy, rozbité výklady, staré tenisky vyhodené v strede cesty. Celkovo bol náš pocit z mesta akýsi rozpačitý, skôr neprívetivý a nepríjemný. Nastal čas odložiť foťák do batohu, náš pocit bezpečia totiž začal opadávať. O to väčší šok sme zažili iba o jednu uličku ďalej, keď sme došli k pamätníku Martina Luthera Kinga. Vidíš, naučil si sa niečo nové, ani my sme nevedeli, že sa narodil v Atlante. Okolie tu bolo čisté, pekne udržiavané, akoby sme sa zrazu ocitli v úplne inom svete. Veď ako sa hovorí: nikdy si nekakaj pred ústa… turistickú uličku teda vypucovali až sa to tam lesklo, zvyšok mesta, v ktorom turistov neočakávajú pre domácich nie je podstatný. Pri pamätníku sme si aspoň pozreli kostol v ktorom Martin Luther King dlhé roky kázal, jeho rodný dom aj jeho hrob. Treba uznať, že si ho v Atlante naozaj držia v úcte. Celé okolie bolo plné školákov, ktorí sem s učiteľmi prišli na školský výlet. A áno, boli to samí Afroamerickí školáci, toto bolo jediné turistické miesto hádam v celej Amerike, ktoré nie je preplnené Číňanmi. Najdivnejší bol však obchod so suvenírmi. Kúpiť sa tu dalo naozaj všetko: šálky s Lutherovou podobizňou, černošská kuchárska kniha, černošská feministická literatúra, pekáč na kukuricu a iné kuriozity, ktoré sa podľa mňa na podobné miesto nehodili.

     Po krátkej obhliadke mesta sme sa vybrali na konferenciu. To bol vlastne hlavný dôvod návštevy Atlanty. Konala sa tu konferencia SPEP (Society for Phenomenology and Existential Philosophy), čo je najväčšia konferencia venovaná kontinentálnej filozofii. Nezúfaj, ja tiež neviem, čo to znamená, to mi len Monika nadiktovala. Ja viem iba toľko, že tam bolo naozaj veľa filozofov :D. Skúsim to aspoň popísať ako nezávislý pozorovateľ. Čo sa tu oplatilo? No predovšetkým, bola tu káva zadarmo (i keď poriadne hnusná). A ako správni Slováci sme si nenávratne požičali trochu toho mini medu do čajíku (ľudovo povedané: čmajzli sme ho jak posledné socki). No a čo, veď aj tak každý vie, že filozofi čaj predsa nepijú… a keď pijú, tak odteraz už len bez medu. Stretli sme tu aj Monikinu kolegyňu z Trnavy, týmto ju pozdravujeme (Ahoj, Janka). Snažili sme sa ju prehovoriť, aby sa k nám pridala na zvyšok cesty. Zmysel pre povinnosť v nej však napokon zvíťazil a s neistotou v hlase nás odmietla. Prednášky boli inak celkom zaujímavé (najmä istý filozof, ktorý sa tak podobal na Johna Hurta, že sme prvú polhodinu rozmýšľali, či si vypýtať autogram). Jedna vec mi však prišla čudná. Väčšina prednášajúcich iba bezhlavo čítala text z papiera. To by som od konferencie takéhoto formátu, minimálne aspoň v prípade niektorých “veľkých osobností filozofie”, teda určite nečakal. Človek potom sotva stíhal registrovať jednotlivé myšlienky.

     Na záver mi ešte nedá nespomenúť štvrť, v ktorej sme prespávali. Celkový dojem bol určite dobrý, žili tu hlavne rodiny s deťmi (teda až na posledné dve uličky cestou na Metro, kde sme už ozaj pridávali do kroku). My sme tam ale svietili ako vianočné stromčeky (a to dokonca aj náš iránsky spolucestovateľ). A aj keď Ti iné rasy a kultúry nerobia problém, keď sa ocitneš v noci v štvrti, kde dokážeš spolucítiť s led lampou, zrazu sa na svet pozeráš trochu inak a zľahka pridáš do kroku. Nehovoriac o tej “milej” pani bez zubov, ktorá od rána do večera stála pred obchodom, rozprávala sa sama so sebou a všetečne rozhadzovala rukami. Všeobecne sme mali z roadtripu pocit, že veľké mestá priťahujú všemožné indivíduá vrátane ľudí, ktorí nie sú úplne mentálne v poriadku.

     Čo dodať na záver? Po ukončení piatkového bloku konferencie a doplnení našich medových zásob (aj Macko Pú by bol s nimi celkom spokojný), sme sa pomaličky zbalili a pripravili na odchod z Atlanty. Priznám sa, že po troch dňoch v Atlante sme sa už celkom tešili preč, vychutnať si dobrodružstvo v hlavnom meste USA, vo Washington D.C.

     Ak si sa dostal až sem, gratulujem a ďakujem za pozornosť. A ako slávny Ace Ventura vraví: „take care now, bye bye then“.