Upozornenie: Čítanie textu iba na vlastné riziko! Vzhľadom na výskyt mnohých gramatických a štylistických chýb sa autori zriekajú akejkoľvek zodpovednosti za prípadné škody spôsobené čitateľovi (ako je napr. vypichnuté oko, či hrča na hlave spôsobená facepalmom).
Keďže sme sa chceli vyhnúť hroznej premávke v poobedných hodinách a chceli sme z Washingtonu čo-to stihnúť už v sobotu poobede, rozhodli sme sa vypustiť sobotňajšie prednášky a vyraziť z Atlanty už o štvrtej ráno. Cesta nám podľa vševedúceho Google mala trvať 8 hodín, a keďže sme ešte stále ľudia (aj keď sme sa po ultraintelektuálnej konferencii miestami cítili ako nadľudia) a stále robíme chyby, uverili sme (čo je však ešte horšie, ešte stále to nebolo posledný krát).
Nepoučili sme sa z našej cesty do Atlanty a naivne sme si mysleli, že to proste dáme skôr a budeme mať na Washingotn 1 a pol dňa. Nuž, človek mieni, pán Google mení.
Budíček nám teda zazvonil už o tretej ráno a so zalepenými očami sme chytro pobalili všetky veci. Prvé nepríjemné prekvapenie tohto dňa sme zažili po otvorení vchodových dverí nášho dočasného príbytku: lialo tak silno, že sme sotva dovideli na nášho červeného tátoša. Zmokli sme už len pri nakladaní batožiny, kvôli hustému mračnu nám GPS na chvíľu vypovedal službu, ráno začalo naozaj nešťastne. Naša depresia bola napokon vystupňovaná ešte aj raňajkami, ktoré sme v skorej rannej hodine vedeli dostať iba v McDonalde. Naservírovali nám starý, pravdepodobne 10krát ohriaty sendvič s mastným vajcom a suchou slaninou, mňam. Postupne sa však počasie začalo vyjasňovať a s ním aj naša nálada. Po 7-8 hodinách v aute sa napokon začala prejavovať ponorková choroba, Oslíkovo neustále telefonovanie a jeho neustále vybitý telefón nám pomaly ale isto začínali pobrnkávať na nervové vlákna. Začínali sme byť nervózni už aj kvôli tomu, že sme ešte stále nevedeli, kde budeme večer spať. Do výletu sme išli s tým, že nič nebudeme vopred plánovať, tento odvážny krok nás však stál kus zdravého rozumu. Oslík bol jediný z nás, kto mal internetové pripojenie na mobile, vzhľadom na jeho permanentne vybitý telefón nám však nebol veľmi k úžitku. Aby sa naša nervozita prehĺbila, ani jedna benzínka, na ktorej sme sa s veľkou nádejou zastavili, nemala Wifi. Čerešničkou na torte bolo už len Oslíkovo prehlásenie (okolo 16:00), že prioritou číslo 1 je pre nás nájdenie ubytovania v New Yorku, aby sme si zase nemuseli prechádzať tou neistotou. Nápad to bol vskutku úctyhodný: vo Washingtone pod mostom nás bude hriať aspoň myšlienka, že New York je zabezpečený. Náš „selský“ rozum však napokon zvíťazil a v náhodne nájdenom Subwayi sme predsa len pomocou všemohúcej Wifi nejaké to prístrešie našli. Čo ešte dodať k samotnej ceste? Počúvanie rádia sa pre nás po pár hodinách stalo utrpením, tunajšou špecialitou v rádiu je totiž iba rozprávať, rozprávať a rozprávať. Na nejakú tú hodinku sme si, samozrejme, vyskúšali aj country – aká americká roadtrip sa môže obísť bez country? Na hodinku však ozaj stačilo. Ďalšie rádiové stanice ponúkali popovú hudbu s náboženskou tematikou. Tá autenticky dopĺňala naše hlboké náboženské prežívanie pri zahliadnutí billboardov s nápismi: „Jesus is alive“ (Ježiš je živý); „Trust in God“ (Verte v Boha) alebo „The fool says in his heart that there is no God“ (Blázon si v srdci hovorí Boha niet)” – ako filozof dúfam, že to bol aspoň odkaz na Anzelmov ontologický dôkaz. Napokon sme sa rádia vzdali a nahradili si ho spievaním: Čie sú to kone, koníčky kone, na dvore, na dvore… pardón, späť k článku…
Napokon sme dorazili do Washingtonu o 4 hodiny neskôr, než sme plánovali, takže prehliadka mesta padla. A to aj z toho dôvodu, že náš hotel bol 20 minút cesty autom vzdialený od najvzdialenejšej zastávky metra. Čo človek nespraví pre ušetrenie nejakých tých koruniek na ubytovaní? V hoteli nás privítal recepčný, ktorý v nás od prvého okamihu vyvolával pudovú reakciu „útok alebo útek“. Mal totiž tak neuveriteľne červené oči, že sme ho začali považovať za upíra. Pamätáš si na reklamu na Visine, kde má chlapík po prehýrenej noci neuveriteľne červené oči pred pracovným pohovorom? Vo Washingtone sme sa presvedčili, že aj reklamy môžu hovoriť pravdu. A to ešte nie je všetko! Keď nás ďalšiu noc privítal iný recepčný s ešte červenšími očami, začala som si v duchu pripomínať bojové chmaty z Buffy, premožiteľky upírov. Na chvíľu som mala pocit, že sa moje pubertálne „guilty pleasure“ oplatilo a možno nám aj zachráni krk. Napokon sme ubytovanie prežili bez akýchkoľvek pohryznutí, nemôžem však zaručiť, že nás Edo počas nášho spánku tajne nesledoval.
Ale teraz už k samotnej prehliadke mesta.
Deň sme začali rannou kávičkou a čerstvými croissantmi na návšteve u pána Obamu. No dobre, budem úprimná, iba sme sa ako tisíc ďalších turistických oviec pofotili pred jeho nabielo natretou chalúpku, ktorá vo filmoch vyzerá o čosi veľkolepejšie než v skutočnosti. Možno to však bolo iba tým, že bezpečnostné zábrany sú pomaly kilometer od samotnej budovy, takže na okno nedokáže poriadne zamierať ani vycvičený snajper. Biely dom je spolu s US Capitol asi najstaršou budovou vo Washingtone (obe boli dokončené v roku 1800) a prvým jeho obyvateľom bol John Adams (2. prezident Spojených štátov). Od prezidentovho sídla sme sa spleťou historických budov pomaly pobrali k Washington Monument, čo je 169 metrov vysoký obelisk obklopený tisíckou amerických vlajok, len aby sme náhodou nezabudli, kde sa nachádzame. Iba pre zaujímavosť, obelisk začali stavať v roku 1848 a stavba kvôli chýbajúcim financiám trvala takmer 40 rokov. Teraz však príde pointa: v čase dokončenia stavby (v roku 1885) bola najvyššou budovou na svete (až do postavenia Eifellovej veže)! Síce sa časy zmenili a mestá rastú skôr do výšky než do šírky, obelisk bol skutočne pôsobivý. Nanešťastie však boli už všetky lístky vypredané, takže sme sa dovnútra nedostali. Celkom nás to mrzelo, pretože Washington skutočne nie je typické americké veľkomesto, niet tu žiadnych mrakodrapov a obelisk si tu ešte stále drží výškový rekord. Po chvíľkovom oddychovaní a preskúmavaní pamätníka sme sa vybrali k Pamätníku 2. svetovej vojny, čo je akoby malé námestie s jednou maxifontánou, ďalšími menšími fontánkami, množstvom sôch a nápisov najväčších bitiek vojny. Smutným však bol prístup niektorých turistov, ktorí si pamätník pomýlili so zábavným parkom a bohato sa zabávali a rehotali, hrali sa pri fontánach (hádzali do nej mince aj napriek zákazu), deti veselo pobehovali, takže samotný pamätník strácal na svojom význame a človek si len ťažko dokázal uvedomiť, že je na mieste venovanom niekoľko stotisíc padlým vojakov. Podobný pocit som mala ja z Lincolnovho pamätníka, kde bol nápis „Udržujte ticho“ úspešne ignorovaný, až sme sa museli v tom hluku dorozumievať posunkovou rečou. Lincolnov pamätník pripomína grécky chrám, ale túto budovu iste poznáš aj sám z mnohých amerických filmov. Pred touto budovou zaznelo už mnoho slávnych prejavov napr. Martin Luther King tu predniesol svoj známy prejav “I have a dream” (miesto, kde stál, je dokonca označené aj hviezdičkou), svoje myšlienky tu však prezentoval aj Forrest Gump. Potešením pre oči bolo aj zrkadliace jazierko, v ktorom sa Washingtonský monument odrážal v celej svojej kráse. Pokračovali sme cez Vietnamský pamätník, čo bola dlhočizná stena s menami padlých vojakov, ktorá však mala význam skôr pre pozostalé rodiny, ktoré k pamätníku ukladali fotky, kvetiny či vlajky. V rýchlosti sme prešli ďalším pamätníkom, ktorý bol venovaný podpísaniu deklarácie nezávislosti. Áno, Washington je mesto pamätníkov. Nie je to vôbec náhoda, celé mesto sa zdá navrhnuté tak, aby bolo hlavným, turistickým, historickým a pamätným mestom. Samotné centrum sa nám zdalo projektované do takejto turistickej podoby. Krajnú hranicu centra tvoril z jednej strany Lincolnov pamätník, z druhej strany US Capitol, medzi nimi sa týčil Washington Monument, ktorý bol viditeľný z každého kútika mesta. Smerom k US Capitolu je množstvo múzeí, a keď vravím množstvo, tak to myslím vážne, a k tomu všetky z nich majú voľný vstup. Kvôli časovému obmedzeniu sme sa museli rozhodnúť iba pre jedno z nich, a tým bol napokon Air and Space Museum (teda Múzeum letectva a vesmíru). Americké múzeá sú však trochu odlišné od toho, čo poznáme v Európe, chýbajú tu totiž autentické artefakty. Podobnú skúsenosť sme mali už v Chicagu, tam nám však planetárium pripadalo akosi na vyššej úrovni. Air and Space Museum bolo určené skôr pre deti, viac zábavné než náučné miesto. O bratoch Wrightovcoch sme sa z vývesných tabúľ dozvedeli akurát to, že o ich živote sa dodnes veľa nevie. Výstava letectva bola mimoriadne slabá, viac sme si užili časť o vesmíre, kde sa našlo už aj zopár pravých artefaktov. Mohli sme sa napr. na chvíľku „ocitnúť na Mesiaci“, resp. pochytať si kúsok Mesiaca privezený z jednej z expedícií. Prekvapením bol pre nás model slovenského aeromobilu a zopár fotiek z jeho skúšobného letu nad Nitrou. Aj tu si nás domov nejakým spôsobom našiel. V Múzeu sme sa s našim spoločníkom na určitý čas rozišli, jednak preto, že išiel v múzeu hľadať zástrčku, aby si mohol nabiť telefón a jednak, pretože chcel ísť aj do iných múzeí pozrieť si nejaké iránske artefakty, čo však nás veľmi nelákalo. Rozhodli sme sa doplniť si energiu na kávičke a nejakom tom zákusku. Vybrali sme sa teda do vyhliadnutej kaviarne vedený GPS-kom (podotýkam, že nájsť skutočnú kaviareň s dobrou kávou je v USA čistým umením), na naše nemilé prekvapenie však bola polovica centra mesta uzavretá kvôli gastronomickému festivalu. Celá oblasť stánkov bola ohradená zátarasami, cez ktoré sa nedalo dostať, vstupenka do stánkového priestoru stála 20 dolárov. Vzhľadom na to, že sme sa iba potrebovali dostať na druhú stranu cesty, odmietali sme za to zaplatiť zbytočné peniaze. Boli sme poriadne napálení. Domáci totiž možno nemajú problém nájsť si náhradnú cestu, ale ako turisti, už aj tak takmer stratení, sme uzavretie polovice mesta nepovažovali za najpraktickejší nápad. Na druhej strane, bol to určite ekonomicky výhodný nápad (len nie pre nás). Snažili sme sa ohradený priestor obísť, ale vzhľadom na to, že sme ani netušili aká veľká časť centra je uzavretá, museli sme to po 20 minútach kvôli časovým dôvodom vzdať a uspokojiť sa so Starbucksom. Po nie veľmi chutnej kávičke sme sa s našim spoločníkom stretli pri jednom z mnohých Smithsonian inštitúcií – Smithsonian Castle (James Smithson bol anglickým vedcom na prelome 18.-19. Storočia, ktorý svoj majetok odkázal vzdelávaciemu inštitútu vo Washingtone, aj keď sám Spojené štáty nikdy nenavštívil. Na jeho pamiatku nesú všetky Washingtonské múzea jeho meno). Bol to krásny kaštieľ so záhradami a pri západe slnka, keď sa slnečné lúče odrážali od jeho červených stien, vyzeral skutočne pôvabne. Napokon nás Oslík prehovoril, aby sme sa išli pozrieť ešte aj na US Capitol, ktorý sme pôvodne chceli z programu, lebo už z diaľky sme videli, že je pod rekonštrukciou a kvôli lešeniu, ktorým bol obklopený (najmä kupola a okolité fontánky), ho nebolo veľmi vidieť. Tak sme sa vybrali k nemu, nemôžem však nespomenúť asi najkrajšiu príhodu z celého Washigntonu a hádam aj nášho road tripu a tou bolo kŕmenie veveričky. Veveričkami sa totiž hemží aj v takých mestách ako je Washington či dokonca New York, tu sú dokonca veveričky natoľko zvyknuté na ľudskú spoločnosť, že sú oveľa menej plaché ako v Carbondale. Konkrétne táto veverička začala veľmi rýchlo reagovať na naše divné zvuky, ktorými sme chceli prilákať jej pozornosť. A keď nás uvidela otvárať batoh kvôli keksíku, hneď bystrila a utekala nám naproti. Keď vyberala keksík z mojej ruky, nechcela som jej ho hneď pustiť, tak mi dokonca malými paprčkami chytila prst a začala ho odtláčať. Odvtedy som kompletne zveveričkovaná, nech už to znamená čokoľvek. Späť do Washingtonu! US Capitol je sídlom kongresu a je jednou z najstarších budov v meste. Budovu zvyknú nazývať aj Capitol Hill a jeho názov odkazuje na chrám Jupitera Kapitolského v Ríme (áno, na Kapitolskom vrchu). Architektúra je tu jednoznačne poznačená antickými stavbami. Naše očakávania najskôr neboli veľmi veľké, ale vzhľadom na blížiaci sa západ Slnka a na zapnuté nočné osvetlenie, zažili sme posledné prekvapenie dňa a samozrejme krásny výhľad na Washington Monument pri zapadajúcom Slnku.
Po dlhom a únavnom dni (pripomínam, že sme celý Washingtom prešli na vlastných nohách!) sme sa vybrali na hotel a pripravili sa na skoré vstávanie a cestu do New Yorku.
A aký je náš celkový dojem z Washingtonu? Je to skutočne krásne turistické mesto s množstvom „historických“ budov. Prečo v úvodzovkách? Pretože historickosť tohto mesta nám prišla miestami umelá. Architektúra pripomína európske mestá s dlhodobou minulosťou, tu sa nám však celé projektovanie mesta zdalo ako podrobne premyslené pre turistické účely. Washington sa vyznačuje neoklasicistickou architektúrou, ktorá čerpala z antického stavebného štýlu. Nám však stále rezonovala v hlave predpona “neo”, pretože niektoré budovy sa nám zdali účelovo zafarbené tak, aby vyvolávali zdanie storočí. Nejedná sa ani tak o hlavné monumenty, pretože stavba niektorých z nich sa datuje až do roku 1800. Administratívne budovy, pošta, súdy, knižnice, múzeá však budili dojem historickej povrchnosti. To je však jediná výčitka, ktorú sme mali, zároveň sme si však uvedomovali, že od mladej Ameriky nemôžeme čakať takú históriu, ktorá nás obklopuje pri návšteve európskych miest. Takzvané „highlighty“ Washingtonu sme stihli za jeden deň, no ešte stále tam je množstvo múzeí, ktorých názvy zneli lákavo (múzeum zločinu, špionáže, mučenia – nachádza sa tu totiž budova FBI, ďalej rôzne historické múzea, indiánske múzeum, a minimálne 4-5 umeleckých múzeí) a vábili nás na ďalšiu návštevu. Možno niekedy v budúcnosti.
0 komentárov k “#7: Washington D.C. alebo ako nás iný názov článku nenapadol”Pridajte vlastný →