Táto stránka je známa tým, že vie dokonale navodiť atmosféru daného mesta, nech sa Ti teda páči, k dnešnému článku…. zas len Frank Sinatra!
Šoférovanie v New Yorku. Keď ťa pri tejto vete striaslo, tak presne také pocity sme mali aj my. A s ubúdajúcimi míľami sa nám priamo úmerne zvyšoval tep. Mali sme nato viac dôvodov. Ten prvý bol, že sme nemali ani tušenie, ako a kde máme zaplatiť clo a ten druhý, no to snáď ani netreba vravieť, proste autom v New Yorku a samozrejme nemôžem zabudnúť na Oslíka, ktorý si vypýta čipsy práve vtedy, keď ti po volante steká od nervozity pot. Nakoniec to nebolo také strašidelné, ale poďme na to po poradí. Rozhodli sme sa, že bude lepšie, keď necháme auto na okraji a do mesta sa dostaneme metrom, aby sme sa vyhli najväčšiemu bláznincu na Manhattane. Vyhliadli sme si parkovacie miesto na okraji Brooklynu, blízko k tej najvzdialenejšej metro zastávke, akú sme len našli. Predtým sme ale museli prejsť most a niekoľko ciest so spomínaným clom. Skúška ohňom na seba nenechala dlho čakať a pred nami stála hneď prvá colná búdka. Keď sa k tomu blížiš hneď ti je všetko jasné (kurňa šak to jak vo filmoch). A naozaj pri búdke zastavíš, tetka ti dá kartičku, prejdeš platený úsek, na konci ktorého čaká ďalšia búdka, tu kartu odovzdáš a zaplatíš koľko treba (v našom prípade 90 centov). Keď búdku opustíš tu nastáva ten pravý blázinec. Pruhy začínajú cca 200 metrov ďalej a teda nemáš veľa času zistiť na ktorú cestu sa máš napojiť, samozrejme, veľa ďalších áut sa preraďuje, čo na ceste bez pruhov pôsobilo veľmi chaoticky. Takto sa to opakovalo ešte pár krát, na moste si od nás vypýtali 14 dolárov, a keď som sa jej slušne po slovensky spýtal, či je kompletná, tak iba slušne prikývla, že “thank you” a šli sme ďalej.
Na naše veľké počudovanie sme parkovisko našli na prvý krát bez väčších problémov (týmto by som sa chcel poďakovať našim mamám, otcom a hlavne Nokii za mapy). A tak sme dorazili, ešte jedna čudná vec, parkoviská v USA fungujú tak, že prídeš, necháš tam auto aj s kľúčmi, pretože tam majú na štyroch metroch štvorcových toľko aút, že sú zaparkované na tesno jak sardinky v konzerve. Tak sme teda nasadli na metro a za pár minút (asi hodina cesty) sme vystúpili na Manhattane a poď ho objavovať Nový Jork.
Zastávka číslo jedna, pamätník WTC. Zhodli sme sa na tom, že toto nie je moc „atrakcia“ pre slovenských turistov, ktorých s danou udalosťou nič osobného nespája, jasné prídeš, vidíš a zvíťazíš si… teda vlastne odfotíš si, chvíľku pošanuješ. Ale je tu vidieť silného amerického podnikavého ducha, 9/11 (najn/ilevn) totižto nie je ani tak deň, kedy sa stala táto obrovská tragédia. 9/11 je predovšetkým obchodná značka a super biznis. Nebudem moralizovať, takto som to ale pri pamätníku videl ja. Každé miesto čo sme potom navštívili bolo s touto tragédiou nejakým spôsobom spojené.
New York je asi najpozliepanejšie mesto, čo som kedy videl, a teda medzi modernými mrakodrapmi sa Ti tu zrazu zjaví kaplnka z osemnásteho storočia s krásnym trávnatým cintorínom. Miesto, ktoré dýcha históriou (staré obhorené náhrobné kamene) a pôsobí naozaj čarovným dojmom, ale iba dovtedy pokiaľ nevkročíš dnu. Samozrejme, kaplnka počas prehľadávania trosiek WTC slúžila ako prístrešok pre dobrovoľníkov a tak teraz je plná fotografií a rôznych artefaktov z tejto udalosti. A to nám celkový dojem z tejto kaplnky úplne pokazilo, hlavne poobíjané steny, zavesené vlajky, vystavené hasičské uniformy, stolík, na ktorý každý môže prilepiť svoj R.I.P. odkaz zosnulým.
Ďalej sme sa vydali smerom na Wall Street, ale po ceste sme sa ešte zastavili v ďalšom kostole, ktorý sa nazýva Trinity Church a medzi mrakodrapmi vyčnieva rovnako ako kaplnka. V uličke pred kostolom boli rozložené stánky s jedlom a dymelo to tam tak hrozne, že sme chvíľu obzerali, či tam vlastne nehorí. Samozrejme, omamná vôňa spáleného jedla ešte umocnila náš dojem, ako tu vedia dbať o históriu. Tak sme teda vošli do kostola, nie, našťastie nehorel. Keď sme vošli dnu, práve tam skúšal orchester. Tak sme sa posadili a chceli sme sa započúvať do krásnej hudby odrážajúcej sa od stien histórie. Márne. Keď spustili, tak sa to podobalo na niečo, ako keď Ti večer mačka pod oknom vytvára základy pre nový život. Nevadí, zdvihli sme sa, poobzerali sme sa a poď ho na Wall Street. Ulica, ktorá ti je známa iba v súvislosti s nejakým tým krachom a hlavne preto, že: “to bolo v nejakom filme”.
Bolo u asi pol štvrtej a my sme zatiaľ stále nemali kde prespať. Oslíkov telefón (jediný ktorý mal internet) bol samozrejme vybitý a tak sme začali prechádzať uličkami s telefónom v ruke, snažiac sa nájsť nejaké to frí wifi. Teda, aby som bol presný, ja a Monika sme hľadali wifi a oslík hľadal elektrickú zásuvku. Áno, počuješ dobre, v centre New Yorku behal po ulici s nabíjačkou a hľadal, kam by to tak mohol strčiť. Ja som vedel kam, ale šak nech si hľadá, keď nemá čo na práci. Konečne sme našli miesto s pripojením a tak sme začali listovať v ponuke hotelov. Hurá, máme kde prespať, môžeme ísť ďalej pozrieť si z pobrežia Sochu slobody. Zistili sme však, že socha je tak ďaleko, že z Manhattanu vidíš len nejaké tie obrysy. Nepriaznivým faktorom bolo aj slnko, ktoré nám svietilo naproti a tak sme sa snažili nasilu držať oči otvorené ako Mr. Bean v kostole pomocou špáratka. Ísť vyhliadkovou loďou na Liberty Island sa nám časovo ani finančne veľmi nevyplatilo.
Odtiaľto sme sa vybrali k Brooklynskému mostu, čo bola jedna z naj atrakcií v New Yorku. Keď si niekedy hral hru Mafia, tak tu by si sa naozaj cítil ako doma. Ale veď, fotky povedia viac než slová. Pomaly sa začalo stmievať, a tak sme trošku pridali do kroku a zamierili do China Town, čínskej štvrti. Pôvodne som si myslel, že je to iba taká malá štvrť, ale opak bol pravdou. Majú tu čínske obchody, čínske reštiky, čínske banky no a dokonca aj čínskych Číňanov. Zaujímavá bola aj architektúra, pestrofarebné domčeky s požiarnymi schodiskami. Z výkladov sa na nás usmievali čínske mačky pre šťastie, no malo to proste atmosféru. Chceli sme však hlavne vidieť známe trhy so všelijakou háveďou. No hľadali sme dlho a keď sme ich našli, tak sme vlastne chceli čo najskôr odtiaľ zmiznúť. Prečo? Preto lebo smrad tu bol taký silný, že sa nám až zahmlievalo pred očami. Predávali tu živé kraby, živé žaby, ustrice, krevety a veľa neidentifikovateľných vecí, ktoré sme v záujme nášho zdravého rozumu ani nechceli radšej identifikovať. Stálo to však zato!
Cestou k autu sme ešte prešli Little Italy, štvrť ktoré sa volá little (teda malý) plným právom, ale zasa, mali tam pravú taliansku kávu (to sa bežne v Spojených štátoch nestáva). Cesta večerným metrom je trochu zvláštna. Keď nasadneš máš pocit ako by ti šlo o život, preto sa snažíš vyhýbať akémukoľvek očnému kontaktu a tváriš sa ako sedadlo, aby si zapadol do prostredia. Našťastie aj toto sme prežili bez ujmy a tak sme už len vyzdvihli auto na parkovisku. Tu sme však narazili na menšie problémy, náhodou sme totiž kartičku, ktorou nám strážnik zastrčil za stierač auta zobrali zo sebou (mysleli sme si, že sa ňou máme po príchode preukázať, zabudol som totiž, že kartičku, ktorú dal mne som si dal do peňaženky). Chlapík nás začal spovedať, odkiaľ máme tú kartičku, po španielsky niekomu vyvolával, no nebolo nám všetko jedno. Napokon sme však prehľadali peňaženky a našli sme zablúdenú kartičku. Všetko sa vyriešilo, zarazil nás však prístup pána strážnika, ktorý namiesto toho, aby nám vysvetlil aký je problém, na nás agresívne zazeral až sme mysleli, že na nás zavolá policajtov za pokus o krádež. Napokon však všetko dobre dopadlo a išli sme do hotela. Och, aby som nezabudol, to ešte Mohsen zahlásil, že najprv poprosí strážnika, či si môže niekde na parkovisku aspoň na 15 minút nabiť telefón. Tak som mu, prehĺtajúc výkrik zúfalstva, vysvetlil, že určite prežije 15 minútovú cestu na hotel.
Deň druhý
Ráno sme si privstali a utekali na raňajky. Tie boli famózne! V jedálni bol pripravený waflovač a cesto, a tak sme si mohli spraviť čerstvé wafle. Viem, že to nie je nič výnimočné, ale po niekoľkých dňoch prežívania na Subway strave ti to príde ako little piece of heaven (alebo teda pre postarších: malý kúsok neba). Proste tešili sme sa z toho ako malé deti, samozrejme sme ich zaliali litrom javorového sirupu, mňam. Keď sme opustili hotel, pred nasadnutím na metro nás čakala ešte jedna jednoduchá úloha (aspoň sme si to mysleli). Parkovali sme na mieste, kde sa nemôže stať od pol deviatej do pol jedenástej kvôli upratovaniu. Jednoduchá úloha, proste auto len preparkuješ na druhú stranu cesty a všetko je ok. Po hodine blúdenia a hľadania voľného miesta sme usúdili, že to vzdávame a vrátime sa na to isté parkovisko, kde sme parkovali včera. Rozhodnutie na prvý pohľad rozumné, ale iba do chvíle kým nemusíš čeliť New Yorkským zápcham. Tu začala ta pravá sranda. Tlačenie sa, trúbenie, nekonečné státie. Tu sme si uvedomili, že miestny v aute strávia nespočetne veľa hodín, a tak všetci v autách jedli, pili, ženy sa maľovali, proste ranná hygiena v aute, úplná normálka Po hodine a pol sme sa dostali konečne na naše vytúžené parkovisko (čo mala byť 15 minútová jazda, podľa pána Googela).
Prehliadku druhého dňa sme začali v Central Parku. Toto bolo proste úplne že najkrajšie miesto v celom New Yorku. Prekvapením bolo, aký je park obrovský (rôzne ihriská, jazerá, kolotoče a neviem čo ešte), keby sme ho chceli prejsť celý, tak nám to zaberie aj niekoľko hodín. Jeseň v plnom prúde, takže to tu vyzeralo naozaj malebne. Našli sme tam dokonca aj skupinu acapella hudobníkov, ktorí sa snažili sa vyzbierať nejaké to všimné. No a tu sa to stalo. Keď poznáš seriál Game of Thrones, tak budeš vedieť o čom je reč. Videli sme tu totiž herečku Rose Leslie, ktorá hrala Ygritte (až kým ju nepostihla strašná smrť ako vlastne všetky ostatné obľúbené postavy). My sme však boli nevzdelanci ako John Snow:
Teda nieže by sme si ju nevšimli, ale tak človek to nečaká. Až po chvíľke sme sa s Moniku na seba pozreli, že tá deva nám veru prišla veľmi povedomá. Až do večera sme sa utešovali, že určite to nebola ona, veď aká je pravdepodobnosť. No a večer po prelistovaní twitteru sme zistili, že bola v NYC na premiére svojho nového filmu. Už sme si ale len zanadávali a hádam trochu aj poplakali. Zbytočne však plakať nad rozliatym mliekom, šlo sa na 5th Avenue.
Ako správny ajťák, samozrejme, nemôžem obísť jeden z najznámejších Apple Store-ov bez povšimnutia, a tak sme nazreli aj sem. Je až neuveriteľné ako bol obchod preplnený. Človek tu ma skôr pocit, že sa nachádza v kostole (tak pred 50 rokmi) a nie v obchode. Pochytal a poobzeral som, čo sa dalo, boli tu dokonca aj všelijaké prednášky pre ľudí, čo začínajú s Apple zariadeniami. Treba ale povedať, že návšteva tohto obchodu je naozaj zážitok. Keď sme vyšli z Apple storu, Oslíka zmohla depresia, lebo si nevedel dobiť kredit na telefóne. S nikým sa nebavil, celý čas bol ticho, kráčal vždy 10 krokov za nami (a tento odstup dodržiaval, aj keď sme ho na každej križovatke čakali). Našťastie sa nám to darilo úspešne ignorovať. A tak sme sa postupne dostali k známemu Rockefeller Center. Najväčšia atrakcia tu? No samozrejme Lego Store. Vbehli sme dnu ako keby za nami horelo. A bolo to naozaj skvelé, všade lego. Monika mi tu kúpila narodeninový darček, ja som nechcel, naozaj. No a kúpili sme si tu super truper kľúčenku Darth Vadera, ha chcel by si čo (tú tú tú tú tu-tú tú tu-tú). Keď už si v New Yorku, tak predsa nemôžeš vynechať Times Square. A to bola naša nasledujúca zastávka. No šak ale, čo ti poviem, milión obrazoviek a to je všetko. Ešte k tomu tu práve opravovali cestu (na opravy sme mali šťastie). Ale nie celé Times Square bolo nudné, to nie. Kde bolo, tam bolo, uvideli sme Disney Store. Do tohto obchodu sme nevleteli ako keby za nami horelo, ale ako keby po nás dakto strieľal. Keď vojdeš, máš pocit, akoby si mal znova 10 a celé je to také magické. Hrá tu rozprávková hudba, je tu krásna výzdoba a zastavuješ, samozrejme, pri každom regáliku a rátaš, koľko by Ťa vyšlo, keby si kúpiš toto… a ešte toto.. a ešte tamto. Keď sa raz vyberieš do NY, tak tento obchod nemôžeš vynechať. Čas do odchodu sa nám krátil, tak sme ho chceli vyplniť ešte výhľadom z Empire State Building. Keď sme prichádzali k budove, hneď nás tu chcel na ulici nejaký šuhaj ogabať. Vyskočil na nás s ponukou, že 39 dolárov za vstup na osobu, a že je to veľmi výhodná ponuka, lebo nemusíme pri predajni lístkov čakať v rade. My sme mu len slušne povedali, že sa pôjdeme pozrieť priamo k budove. No a on sa normálne začal urážať, že on je normálny pracovník a pracuje pre Empire State Building, ukazoval na preukaz a čo ja viem čo. Tak sme proste odišli. Keď sme prišli k budove, tak sme hneď zistili, naozaj nás chcel odrbať. Vstup bol 32 dolárov, čo nám aj tak prišlo ako horibilná suma za jednu vyhliadku. Nakoľko sme len nie dávno boli v Chicagu na Sears Tower, tak sme túto atrakciu vynechali. Jedna rada: nikdy si v New Yorku nekupuj lístky od pouličných predavačov, na viacerých miestach sme zistili, že si dávajú neskutočné prirážky a tvária sa, že je to najlepšia ponuka na svete. Na záver sme sa pobrali ešte raz ku Soche slobody, že si predsa len zaplatíme za tú vyhliadkovú plavbu. Keďže sa nám však podarilo postrácať nejaký ten čas hľadaním metra a cestovaním, nestihli sme poslednú plavbu, nuž bol to osud. Poprechádzali sme sa po pobreží a pomaly sa chystali na cestu do Bostonu.
Záverečné dojmy? NY je neskutočne hlučné mesto, stále počuješ trúbenie, krik, hurhaj. Áno, je to skutočne mesto, v ktorom to žije. Možno však až príliš na náš vkus. Trúbenie aút bolo neskutočne otravné, dokonca sme videli auto, pred ktorým nikto nebol, ani za ním nikto, cestu mal voľnú a zrazu začal trúbiť. Zhodnotili sme, že to asi musia mať v popise práce, aby sa nepovedalo, že je príliš veľké ticho. Katastrofálna doprava, žiadne pravidlá. Každý tam chodí na červenú, či už autá alebo chodci. Keď máš na prechode zelenú, neznamená to, že môžeš bezpečne prejsť a máš istotu, že Ťa nič nezrazí. Znamená to iba, že je to o trošku menšia šanca, že Ťa nič nezrazí, ale moc sa na to nespoliehaj. Jednoducho priveľa podivínov na meter štvorcový. Celkové pocity z NY máme také zmiešané, určite to stálo za to. Central Park, Brooklyn Bridge, Disney Store, Lego Store, Apple Store a proste celkovo, zážitok to bol super. Je to mesto, ktoré treba zažiť. Ale možnože raz aj stačilo.
0 komentárov k “#8: New York- mesto, ktoré nikdy nespí”Pridajte vlastný →