#9: Boston – mesto, kde sa kedysi čajky v čaji kúpali

Boston bol od začiatku neistou destináciou. Najskôr sme sa medzi Washingtonom a New Yorkom chceli zastaviť vo Philadelphii a preto nám to z časových dôvodov nezapadalo od plánov, Boston bol skutočne tak trochu mimo rozumnej cesty. Mnoho ľudí nás však presviedčalo, aby sme ho nevynechávali a našťastie nie sme takí tvrdohlaví, aby sme si nedali povedať. Boston je najstarším mestom v severnej Amerike, pôvodné rybársky prístav, strategický bod pre obchod s Európou, historicky významné stredisko pre boj o nezávislosť (kto by si z histórie nepamätal Bostonské pitie čaju…. teda okrem Oslíka).V súčasnosti sa to tu hmýri študentmi, pretože v Bostone a okolí sídlia až 4 významní univerzity: Harvard University, MIT- Massachusetts Institute of Technology, Boston College a Cambridge College). Boston bol presne tým, čo sme po New Yorku potrebovali! Poďme však od začiatku.

Do Bostonu sme dorazili okolo 1:30 a.m. (áno, treba dodať aj a.m., lebo väčšina Američanov by asi ani nevedela, čo je to 13:30). Dlho sme sa teda nevyspali a keďže hotel neponúkal ani raňajky, museli sme improvizovať: nakúpiť vo Walmarte pečivo a naraňajkovať sa v aute. Požičaný atlantský medík nám prišiel akurát vhod, požičaný džem z New Yorského hotela tomu dodal šmrnc, ešte to zaliať kakaovým mliekom (obľúbeným nápojov Američanov hneď po Coca Cole) a mali sme dostatok energie aj na zabehnutie maratónu. Ráno sa začalo tak typicky – komplikáciami. Náš bežný plán- bývať čo najďalej od mesta, vyhnúť sa tak doprave, ráno zaparkovať pri najvzdialenejšej metro stanici a do mesta sa dostať metrom – tento raz nevyšiel. Nemali sme kde zaparkovať, papuču sme riskovať nechceli, chceli sme sa vyhnúť stretnutiu s americkými policajtmi (akí sme len boli naivní). Nemali sme na výber, s obavami sme sa vybrali autom do centra, dúfajúc, že v zápche nestrávime celý deň. Aké len bolo naše prekvapenie, keď nás prekvapila doprava porovnateľná s Novými Zámkami! A aké bolo naše prekvapenie, keď sme vystúpili z auta a počuli sme Ticho! Vydali sme sa na prechádzku prístavom a užívali si ticho a pokoj, ktorý nám Boston ponúkal. Plno lodí, plachetníc, ľudia mĺkvo hľadiaci na morské zrkadlo, vietor rozfukujúci naše vlasy, čajky pripomínajúce, že predsa len nie sme sami. Po New Yorkskom blázinci to bol balzam na dušu.

Náš spoločník po piatich sekundách zahlásil (napriek tomu, že tých 5 sekúnd pozeral do telefónu ako zvyčajne), že je to najkrajšie mesto, ktoré kedy videl a presne v takomto meste by chcel raz bývať. (Akákoľvek spojitosť s Boston College a jej kvalitným fenomenologickým pracoviskom, a tým, že si naivne myslí, že má šancu na tejto univerzite získať doktorandské miesto so štipendiom, je čisto náhodná).

Naša prechádzka končila pri Boston Tea Party Ships & Museum. Obe lode boli vernou replikou lodí, z ktorých 16. decembra 1773 skupina revoltujúcich obyvateľov prezlečených za Indiánov vyhodila 342 debien čaju, protestujúc tak proti zvýšeným daniam za čaj.  Cena vstupenky nás trochu odrádzala, no na druhej strane dobová hudba, dobové oblečenie sľubovali zaujímavý zážitok. Tak sme teda šli do toho (keďže Oslíka to veľmi nezaujímalo, nikdy totiž o tejto udalosti nepočul, tak sme sa na niekoľko hodín rozdelili- on chcel v podstate vidieť iba univerzity). Pri vstupe sme si mohli vybrať indiánske pierka (museli sme sa predsa zamaskovať!) a začali sme tušiť, že to nebude iba nudná prednáška o histórii. Vnútri nás prišla privítať milá pani, informujúc sa, z ktorej krajiny sme prišli navštíviť kolónie, dala nám kartičky s našimi identitami a mestský snem sa mohol začať. Predstúpil pred nás sám Samuel Adams, miestny politik a vodca (ešte len budúcej) revolúcie. Snem bol sprevádzaný dupotom, krikom, potleskom a pokrikom Huzzah, čo bol dobový prejav súhlasu (naše hurá!). Asi takto:

Keď sme prišli k záveru, že takéto správanie anglického kráľa nemožno viac tolerovať, zahlasovali sme, nasadili pierka a hybaj ho vyhodiť čaj do mora! Po úmornej robote sme dostali menšiu prednášku o identite jednotlivých účastníkov: Napríklad, Alex bol jedným z mladých dobrovoľníkov (Robert Sessions), ktorí boli zneužití na najnepríjemnejšiu prácu, museli do ľadovej vody otvárať bedne s čajom, ktoré sa vyplavili na pobrežie, a  ktoré sa obyvatelia snažili ukradnúť. Následne po otvorení museli čaj zadupávať do blata, aby ho nikto ani len náhodou nemohol použiť. Ja som, naopak, bola jedným z hlavných organizátorov a zároveň mestský gangster, ktorého sa každý bál, preto boli všetci skutočne radi, že som sa pridala na stranu revolucionárov. Čakali nás ešte ďalšie prednášky a obhliadky, o ktorých sa však už rozpisovať nebudem, v každom prípade to bol veľmi milý a poučný zážitok.

Pokračovali sme prehliadkou Harvardu. Aby sme boli dôsledný, Harvard sa vlastne ani nenachádza v Bostone, ale v blízkom mestečku Cambridge, vedie tam však metro priamo z Bostonu a cesta trvá iba zopár minút. Tu sa nachádza aj Cambridge College, ktorú si však netreba mýliť s Cambridge University v Anglicku. Harvard, hádam najznámejšia univerzita na svete, bola založená v roku 1636 a pôvodne niesla názov New College. Svoj preslávený názov získala o tri roky neskôr po kňazovi Johnovi Harvardovi, ktorého socha ešte stále zdobiaca nádvorie univerzity je obľúbenou atrakciou čínskych turistov (…ktorí s veľkou radosťou leštia jeho bronzovú topánku). Kampus bol naozaj krásny, vo veľkej miere k tomu prispelo aj jesenné stromy ladiace s červenými budovami univerzity. Navštívili sme aj katedru filozofie, na ktorej 35 rokov pôsobil Hilary Putnam (len taká zaujímavosť pre milých kolegov, ktorí tiež čítajú:). Jediná vec, ktorá sa mi tu skutočne nepozdávala, bola až masová turistická návštevnosť a možnosť platenej prehliadky. Čo v podstate znamená inváziu čínskymi turistami, ktorí v stočlenných skupinkách preskúmavali každú budovu, hádam nakukli ešte aj ponad plece študentov na prednáškach. Celé to pripomínalo turistickú atrakciu a nie akademickú pôdu. Ale vzhľadom na to, že sme boli tiež iba turistami, asi by som mala držať ústa (a hlavne keď Oslík zahlásil, že by rád vošiel aj do kancelárií profesorov… dúfam, že to myslel ako vtip, radšej sme ho však ťahali preč). Napokon sme ešte  na Oslíkovo naliehanie navštívili aj Harvardskú predajňu, v ktorej nájdete hádam aj spodné prádlo s harvardskými farbami a logom. Oslík tu minul celý majetok na čiapky, šále, šálky a čojaviem čo ešte, akurát, že nám jeho nakupovanie zobralo toľko času, že sme som začínala byť nervózna, či stihneme historické centrum mesta. Keďže sme sa celý deň nenajedli, potrebovali sme zasýtiť škvŕkajúce žalúdky pred ďalšou cestou. A samozrejme, museli sme riešiť typický problém, ktorý sme s Oslíkom mali –  chcel jesť v nejakej vychytenej ale lacnej reštaurácii lacné lokálne jedlo. Vzhľadom na to, že som pri prístavoch videla celkom útulnú a cenovo prijateľnú reštauráciu, navrhla som, aby sme sa tam metrom vrátili, aj tak to bolo pomerne blízko centra, kam sme mali aj tak namierené. Oslík však tvrdohlavo trval na tom, že sa chce najesť hneď, samozrejme v centre Harvardu. Preto sa pri informačnom pultíku spýtal na nejakú reštauráciu, tam nás poslali k 4hviezdičkovému hotelu, kde by údajne jedna reštaurácia s morskými dobrotami mala byť. Od začiatku sa nám názov Charles Hotel nepozdával, ale vieš ako, nielen mulice sú tvrdohlavé. Po dlhom blúdení sme, samozrejme, dorazili k luxusnej reštaurácii, do ktorej nemalo zmysel ani vstupovať. Nato začal Oslík blúdiť po okolí a hľadať vhodné miesto na jedenie, keďže bolo už okolo štyroch hodín, celý deň sme nejedli, a už vyše 1 a pol hodiny sme hľadali miesto na jedenie, naštvali sme sa, a odišli sme s Alexom do prvého rýchleho občerstvenia, ktoré sme videli. Čo si, pravdaže, vyžiadalo Oslíkove nesúhlasné reakcie (už sme však nemali trpezlivosť na jeho dievčenské rozmary, tak sme mu navrhli, že sa môže najesť kde len chce… my sa ideme poriadne nažrať).

Náš posledný plán mal byť Freedom Trail, čo mala byť taká hodinová prechádzka v historickom centre. Chalani však prehlásili, že by radi videli aj MIT, tak sme sa „cestou“ chceli zastaviť aj tam. Napokon to skončilo zablúdením, zapadajúcim slnkom a dvíhajúcim sa vetrom (jasné, že sme boli iba naľahko, keďže ráno bolo pekne slnečno). MIT sme teda nevideli, žiaľ, nevideli sme veľa ani z Freedom Trail. Keď sme totiž vystúpili z metra, išli nám prdelky zamrznúť a predstava hodinovej prechádzky znela ako deviata úroveň Danteho pekla. Našim ďalším problémom bola tma, ktorá úspešne zakryla značky, ktoré nás mali viesť po Freedom Trail. Napokon sme si prechádzku museli skrátiť o takých tých 45 minút, keďže sme sa museli na značky vykašľať a použiť navigáciu. Treba však povedať, že sme si nočné mesto vychutnali, aj keď toho nebolo veľa. Videli sme však aspoň malé námestie okolo Old North Church Úprimne sme ľutovali, že sme nemali na centrum viac času. Avšak ranné hľadanie parkovania, zbytočne dlhé nákupy na Harvarde, nezmyselné a extrémne dlhé hľadanie obyčajného Subwayu, nás zbytočne obrali o priveľa drahocenného času.

Naša posledná „zábavná“ historka sa napokon zase spájala s Oslíkom, ktorý polhodinu pred odchodom zahlásil, že sa mu Boston zapáčil až tak, že by tu rád zostal o deň dlhšie. Keď sme sa ho spýtali, prečo sa neozval predtým, ako sme objednali a zaplatili hotel (niekde v tretine cesty medzi Bostonom a Carbondale), odpovedal, že ešte si vtedy nebol istý a myslel si, že rezerváciu zrušíme. Peniaze stiahnuté z môjho účtu však tvrdili niečo iné. Chvíľu sa mi zdalo, že seriózne zahlási, aby sme sa na ubytovanie vykašľali a našli si niečo v Bostone, ale môj Avada Kedavra pohľad ho pravdepodobne zastavil pred ďalším neuváženým krokom. Úprimne, aj my by sme radi videli z Bostonu viac, ale začínala sa v nás už ozývať túžba po domove. Boli sme už na ceste deviati deň a šoférovanie (a aj moja dôležitá úloha, teda udržiavať šoféra v bdelom stave) ako aj neustále prespávanie na cudzích miestach nás patrične zmohli.

Na záver sme sa teda prešli až k prístavu, kde sme odštartovali našu rannú prehliadku a vychutnali si pohľad na nočné osvetlenie odrážajúce sa na vlnách mora. Čakala nás ešte dlhá cesta. Našim plánom bolo cestovať cca 5 hodín do Scrutonu, kde sme mali rezervovaný hotel a na druhý deň potiahnuť celý deň (s menšou zastávkou v State College) a doraziť do Carbondale v piatok okolo štvrtej hodiny rannej. Ako sme sa len mýlili…