Ako sa vodopád na nesprávne miesto dostal

Ako sme Ti už, milý čitateľ, v predchádzajúcich dieloch spomínali, Vancouver je miestnymi často vtipne označovaný ako Raincouver. Ale čo to vlastne reálne znamená? Určite poznáš známe slovenské porekadlo “Medardova kvapka štyridsať dní kvapká”. Tu by ťa miestni za takéto porekadlo iba vysmiali, lebo vancouverská kvapka kvapkať ani neprestáva. Aspoň to sme si mysleli v priebehu marca a začiatkom apríla, po tom, čo sme už minimálne tri týždne nevideli slnko a po tom, čo sme mokré topánky prijali za súčasť našej identity.

Napriek vrcholiacej depresii nás držal nad vodou (to je slovný zvrat, ktorý si určite nečakal) iba červeným perom zakrúžkovaný dátum v kalendári, 16. apríl, sviatok (kanaďania oslavujú veľkú noc, bohužiaľ, iba jeden deň). Keďže sme za predchádzajúce týždne videli z Kanady akurát tak našu zbierku plagátov na stene a asi tak päťtisíc epizód Star Treku, rozhodli sme sa, že predĺžený víkend využijeme na cestovanie. Žiaden dážd, hromy ani blesky nás proste nezastavia. Voľba padla na hlavné mesto Britskej Kolumbie, Victoriu, ktorá sa nachádza na Vancouverskom ostrove a vzdialená je iba 2 hodinky cesty autom. Samozrejme, k tomu treba prirátať ešte ďalšie dve hodinky na trajekte. Ak nás aspoň trochu poznáš, asi už vieš, že už len existencia konkrétnej destinácie cestovania je pre nás veľký pokrok.

Tentoraz sme si však nemohli veľmi dovoliť úplnú improvizáciu, pretože podobný plán (využiť predĺžený víkend) má asi tak každý druhý obyvateľ Vancouveru, a teda všetky lístky, letenky, autobusy, hotely, autá sú vypredané. Našim pôvodným plánom bolo prenajať si auto už vo Vancouveri vo štvrtok večer a v piatok skoro ráno vyraziť na cestu. Našťastie nás však tunajší známi včas varovali, že sme priveľmi naivní, keď si myslíme, že na trajekte chytíme nejaké voľné miesto pre auto. Síce sa nám tomu moc veriť nechcelo, veď predsa vyrazíme o nejakej piatej ráno, prvý trajekt ide okolo ôsmej, to musíme dať. Sme síce možno neveriaci, ale, našťastie, sprostí za to nie sme (iba vo výnimočných prípadoch).

Zafungovalo varovanie a aj fakt, že spiatočný lístok na trajekt pre osobné auto stál vyše 100 dolárov. Tak sme sa napokon rozhodli previesť sa na trajekte iba ako pešiaci a prenajať si auto až na ostrove. Samozrejme, požičanie auta na ostrove bolo “záhadne” presne okolo 100 dolárov drahšie ako priamo vo Vanvouceri. Váhali sme síce dlho, ale to sme ešte netušili, aké múdre rozhodnutie sme učinili. Avšak všetko poporiadku!

Hotel prenajatý, auto rezervované, jedlo nabalené, budík nastavený a čomu sa nám nechcelo ani veriť, predpoveď hlásila tri dni slnečného svetla. Tak sme si pre istotu zobrali aj opaľovací krém s faktorom 1500 (na slnko sme boli tolerantní asi ako čilskí baníci). Ráno skoré vstávanie, samozrejme fofry lebo sme polovicu vecí zabudli pobaliť, rýchle raňajky, ešte jedna svoječka pred bránou a smer dobrodružstvo.

Náš trajekt išiel z malej dedinky s názvom Horseshoe Bay, ktorá je od nášho domu vzdialená približne 15 minút autobusom. Už pri zjazde z dialnice sme videli, prečo bola voľba požičať si auto až na ostrove tým správnym rozhodnutím. Rad áut pred trajektom sa ťahal hádam až celé kilometre a bolo jasné, že najväčší vytrvalci čakajú na prvý trajekt hádam už od tretej rána a najväčší smoliari si tam počkajú ďalších päť-šesť hodín. Našťastie, pre pešiakov majú neobmedzený počet miest a tak sme sa iba spokojne aj so šálkou horúceho kakaa usadili a nechali some sa pohojdávajúcim trajektom ukolíbať do tranzu. Po dvoch hodinách plavby v hustej hmle sme uvideli prvé náznaky pevniny a slnečného svetla, ktoré napokon predsa len nebolo iba mýtom zabudnutého náboženstva. Dorazili sme do mestečka Nanaimo, kde sme navštívili požičovňu aút. Zrazu sme mali v rukách kľúče od červenej Toyoty Corolly a snáď už nikoho neprekvapí, že sme znovu dostali upgrade auta zadarmo (síce sme zostarli, ale zjavne sme nestratili zo svojho šarmu).

Do hotela sme to mali z Nanaima asi hodinku a pol cesty, takže sme sa rozhodli niečo podniknúť už po ceste, prechádzali sme cez Goldstream Provincial Park s množstvom turistických možností. Voľba padla na Niagarské vodopády. Ak máš nejaké základy v severoamerickej geografii, asi sa škriabeš po hlave a rozmýšľaš, či je s nami všetko v poriadku, keď hľadáme Niagarské vodopády na opačnej strane krajiny. Ale vážne, neklameme. Normálne sme našli na mape, tak reku že kukneme či tu je nejaký zatúlaný teleport, ktorý nás hodí do Toronta. Nestalo sa tak.

Turistická cestička nás zaviedla k maličkým ale vskutku pôvabným vodopádom. Od vodopádov sme sa vybrali po turistickom chodníku ďalej k tzv. Niagara Trestle. No čo ti poviem, po tých rokoch cestovania sme zistili, že Slovensko je jednou z krajín s najlepšie značenými turistickými chodníkmi na svete. Bez srandy. Značky na stromoch hľadáš zbytočne. Na začiatku túry nájdeš tabuľku s vyznačenou trasou a zvyšok je už na tebe. Určite nečakaj, že bude niekde uvedená dĺžka túry. V tomto prípade túra netrvala ani tak dlho, dlho nám trvalo hlavne zistiť, kde sa chodník začína. Trvalo nám to asi pol hodinu a správnu cestu sme našli až na štvrtýkrát. A čo je vlastne ten Trestle? Jedná sa o starý železničný most, pôvodne postavený z dreva v roku 1886 (avšak na inom mieste), ktorý bol v rokoch 1909-1910 rozmontovaný, prenesený a znovupostavený aj s kovovou konštrukciou nad vancouverskými Niagarskými vodopádmi. Keďže trať už nebola v najlepšom stave a na opravu asi neboli financie, most a trať v 2015 prestali používať a tak si naň ktokoľvek môže spraviť malú túričku a spraviť zopár atmosférických fotiek.

Po tejto “krátkej” rozcvičke tak prišiel čas ubytovať sa neďaleko Victorie. Kedže sme ešte aj po ubytovaní mali zopár hodín svetla k dispozícii, rozhodli sme sa spraviť si krátku prechádzku k tunajšej univerzite. Údajne tam majú vlastný zámok, tak prečo nie. Už sme si zvykli na to, že návšteva severoamerických univerzít nás vždy zanechá v nemom úžase, ale predsa len bol kampus Royal Roads University neskutočne príjemným šokom. Kampus sa rozprestiera na 260 hektároch lesnatej plochy a už pri vstupe ťa privíta tabuľa upozorňujúca na prítomnosť divokých zvierat aj s návodom, ako máš v prípade stretu divej zvery postupovať.

Už sme si zvykli na neustálu výstrahu pred medveďmi, znepokojení sme boli hlavne výskytom púm. V Kanade žije okolo 4000 púm, z toho približne 3500 v Britskej Kolumbii a asi štvrtina z tohto množstva žije na Vancouverskom ostrove, čo je vzhľadom na takéto malé územie pomerne veľa. Tak sme sa prechádzali po prekrásnom kampuse prenasledovaní paranojou. Keďže boli veľkonočné prázdniny, väčšina študentov bola odcestovaná  a kampus boľ ľudoprázdny. V takomto stave už každý krík a kmeň stromu vyzeral ako puma číhajúca na svoju korisť. Našťastie sme stretli iba zajacov, husy, množstvo pestrofarebných vtákov a škriekajúce pávy voľne sa pohybujúce po kampuse.

Dorazili sme ku krásnemu zámku Hatley Castle. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol zámok postavený pre britskú kráľovskú rodinu, ktorá mala vojnu prečkať v Kanade. Po tom, ako sa kráľovská rodina rozhodla zostať v Spojenom kráľovstve, používala sa budova na akademické účely, s občasným využitím na filmárske účely (napr. ako vila Olivera Queena v seriály Arrow. Mimochodom, samotný Vancouver je filmárskym mestom a často bývajú mnohé ulice a námestia uzavreté z dôvodu natáčania.). Keď sa prechádzaš po týchto amerických kampusoch, kde sa z jednej budovy do druhej potrebuješ dostať autobusom a obklopuje ťa nádherná príroda a nespočetné množstvo možností využitia voľného času, proste ti pripadajú slovenské univerzity ako zlý vtip. Príjemnú prechádzku napokon ukončilo stmievanie, ktoré naozaj nepomáhalo našej stupňujúcej sa paranoji a tak sme sa rozhodli prvý deň výletu ukončiť, veď v nohách sme už mali nemálo kilometrov a pred sebou ešte dva dni aktívnej dovolenky.

Victoria

Na druhý deň sme sa vybrali preskúmať hlavné mesto Britskej Kolumbie, áno, hádaš spravne, Viktóriu. Všetci nám pred odchodom vraveli, že je to niečo úplne iné ako Vancouver a že sa teda máme pripraviť na príjemnú zmenu v podobe kľudných a tichých uličiek bez bezdomovcov a s tým spojeného smradu. Vo Viktórií žije okolo osemdesiatpäť tisíc ľudí, v podstate je to niečo ako Nitra akurát tam nemajú Zobor a toho bezdomovca, čo býva vo Svoradovej jaskyni. Zato tu ale majú veľa vody, čo robí z Viktórie prístavné mesto. Aby sme hodinám zemepisu učinili zadosť, tak ešte spomeniem, že sa nachádza na Vancouverskom ostrove asi sto kilometrov od Vancouveru a rovnaká vzdialenosť ho delí aj od Seattlu, kam dokonca denne premáva trajekt. Meno dostalo po britskej kráľovnej (tak schválne, či uhádneš ktorej). Musím ti povedať, že po niekoľkých mesiacoch vo Vancouveri sme sa toto kľudné “mini” mestečko aj celkom tešili.

    Deň sme začali ako inak, ako riadnym prežraním sa v hoteli. Vieš ako to chodí, keď si zaplatíš hotel s raňajkami “v cene”. No proste, keď sa povie, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa, tak v tomto prípade aj jediné. Keď sme vyrážali z hotela, tak sme vyzerali asi takto:

Sadli sme teda do auta a vyrazili do centra. Parkovisko sme našli na prvý pokus, horšie to už bolo s cestou do centra. Aká by to bola prehliadka mesta, keby sme aspoň raz nezablúdili. Asi pol hodinu sme blúdili odľahlými uličkami, až sme sa nakoniec dostali k historicky vyzerajúcej budove (jupí, snáď sa už blížime k centru). Ak si pravidelný čitateľ, tak už veľmi dobre vieš, že keď v týchto severoamerických končinách uvidíš historickú budovu, tak je to pravdepodobne budova nová, na ktorú bola bezočivo namaľovaná patina. Tak či onak, stavba to bola zaujímavá, akási staro-nová katedrála, len tomu proste tak nejak chýba ten správny charakter a duch (históriu proste umelo nevytvoríš). Tu sme si povedali, že dosť, a tak sme vytiahli mapu a vybrali sa do nejakého toho užšieho centra mesta, tu nás už staro-nových budov čakalo viac. Prvá (seriózna) zastávka: Parlament.

    Parlament sa vo Viktorií nachádza hneď vedľa prístavu a je to taká budova, čo sa nápadne ponáša na kaštieľ. Samozrejme nesmie chýbať fontána so záhradou a schody na ktorých nesmieš sedieť (ha, aj tak sme si sadli a po nás začala davová psychóza, lebo sa tam zrazu každý začal fotiť na schodoch… no čo už… stádo vede vúl). Odtiaľto sme sa po Government street vybrali preskúmať zákutia Viktórie, proste také to typické “poďme sa poprechadzať do mesta”. Chodíš, blúdiš, občas si dáš kávu a popritom sa snažíš vstrebať atmosféru mesta. Obchody, butiky a také tie onakvejšie výklady, do ktorých keď sa človek pozrie, len začuje ako sa mu peňaženka z vačku vysmeje a tak pokračuje v ceste.

Našli sme tu, ale jeden veľmi zaujímavý obchod (teda aspoň pre mňa určite). Zvonku to vyzeralo nie veľmi prívetivo, pretože vo výklade boli zväčša zbrane. Spoza tohto ťažkého kovu ale občas vykúkali rôzne „retro hracie konzoly“, tak sme sa napokon premohli a vošli sme. No čo ti budem hovoriť, srdce zaplesalo. Vošli sme teda dnu a zistili, že sa jedná o záložňu. V prvej časti boli naozaj iba zbrane, no ale keď sme prešli ďalej, tak tu bol obrovský výklad super-truper hier a konzol, ktoré som ešte ako mladý junák hrával. Určite si pamätáš také tie žlté kazetky, no a takých tu bolo plno, dokonca ešte zabalené, nepoškodené, no proste raj na zemi. Bolo veru ťažké nič si nekúpiť a len tak odísť, našťastie sme (som) to ale zvládli (zvládol). Za zmienku stojí aj malý obchodík s názvom Games Workshop. No a ver či never, ďalší raj na zemi. Games Workshop je spoločnosť, ktorá vyrába hru Warhammer. Ide o spoločenskú hru, kde máš veľkú hraciu plochu a postavičky a rôzne rekvizity. No a v tomto obchode si si tie postavičky mohol kúpiť a rovno si ich namaľovať a dokonca sa tu konajú aj pravidelné hracie stretnutia, ktoré vyzerajú asi takto:

 Síce tejto hre neholdujeme, ale veľmi príjemne nás prekvapil majiteľ obchodu, ktorý si nás hneď odchytil, začal vysvetľovať princíp hry a ešte nám aj navrhol, aby sme si nejakú postavičku namaľovali aj my. Proste toto bola Viktória: malé butiky a milí, nápomocní ľudia. Na záver dňa sme mali naplánované ešte Butchart Gardens.

Butchart Gardens je skupina záhrad neďaleko od Victorie. Keď sme autom prišli k vchodu a zistili cenu za vstup, začali sme uvažovať ako sa v rade áut nenápadne otočiť a zmiznúť. Napokon sme si však vynadali, že čo tu žgrlošíme (alebo za to mohol iba fakt, že sa nám nepodarilo otočiť?) a záhradu sme navštívili. A vôbec sme to teda neoľutovali. Rodina Butchartov sa sem prisťahovala z Ontária nakoľko bolo toto územie bohaté na vápenec. V roku 1904 tu teda vybudovali cementáreň. Asi o 8 rokov neskôr boli všetky zásoby vápenca vyčerpané a tak sa rozhodli túto pôdu zveľadiť a začali tu vysádzať prvé rastliny. Vďaka cementárňam cestovali po celom svete a odvšadial si teda priviezli rôzne exotické rastliny.

Dnes sú záhrady historickou pamiatkou Kanady pričom sa tu nachádza viac ako milión rastlín  z viac ako 900 odrôd. Pre porovnanie, rozloha záhrad je 22 hektárov a arborétum v Mlyňanoch má rozlohu 61 hektárov (ha zasa sme lepší). V čase keď sme tam boli, práve kvitli tulipány a naozaj tu boli také exotické druhy, aké sme ešte v živote nevideli. Veru, bolo sa načo pozerať. Po mesiaci dažďa a sivej reality pôsobil pohľad na zeleň a pestrofarebné rastliny ako balzam na dušu. Ak máš cestu do týchto končín, tak toto miesto určite nevynechaj! Ako sa vraví, je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť (čítať) a tak aby som tu zbytočne dlho nepísal o kvetinách, pozri si fotky pod článkom.

Nastal posledný  deň výletu a pred odchodom domov nás čakala ešte jedna zastávka. Fisgard Lighthouse (alebo pre tých jazykovo menej zdatných Maják Fisgard). Maják sa nachádza hneď vedľa delostreleckej pevnosti Fort Rodd. Pevnosť mala slúžiť na obranu, ale keďže sa tu žiadny útok neodohral, v roku 1958 bola vyhlásená za národnú historickú pamiatku. Vo vnútri vojenských budov nájdeš menšiu expozíciu, ktorá sa venuje jednej zaujímavej téme z druhej svetovej vojny. Nakoľko bolo množstvo mužov na frontoch v zámorí, bolo nutné, aby roly tradične zastupované mužmi vzali do rúk ženy. Kanadské ženy sa ale tejto úlohy nezľakli a tak by si tu počas vojny našiel skôr vojačku ako vojaka. Ženy teda museli pracovať bok po boku s mužmi pri výrobe zbraní, lietadiel a lodí a takisto sa museli angažovať aj v stavebníctve, drevorubačstve, ale aj v mnohých iných administratívnych oblastiach (čítanie máp, komunikácia v morseovke, apod.).

Tisícky žien tak dokázali, že majú zručnosti a silu vykonávať rovnakú prácu ako muži. Pre zaujímavosť, pred vojnou bolo trvalo zamestnaných iba asi 600 000 žien, pričom počas vojny sa toto číslo zdvojnásobilo. Vznikali dokonca aj rôzne ženské militárne skupiny, ktoré mali viac ako 50 000 členov (tzv. Canadian Women’s Army Corps). Ako to už ale bohužiaľ v živote býva, ani tento príbeh nekončí tak, ako by si si predstavoval. Hneď po skončení vojny sa totiž muži začali vracať domov. “Ženský stereotyp” to nijako neovplyvnilo a postavenie ženy v spoločnosti sa vrátilo do starých koľají. Nezostávalo im teda nič iné, iba sa vrátiť  “do kuchyne”, starať sa o deti a domácnosť. To sa ženám, samozrejme, veľmi nepáčilo, ich protesty však málokoho zaujímali a na rovnoprávnosť v militárnej oblasti si museli počkať ešte zopár desaťročí.

Po tomto nás čakala už len dvojhodinová cesta do autopožičovne a smer trajekt. Počas cesty trajektom sme si mohli ešte užiť posledné minúty nášho výletu (áno, prespali sme ich). Už sme sa tešili na posteľ, no to sme ešte nevedeli, čo nás čaká keď z toho trajektu vystúpime. Na autobus tu čakalo toľko ludí, že nám bolo nad slnko jasné, že sa do prvého nezmestíme a budeme si musieť počkať. Domov sme prišli okolo desiatej, značne vyčerpaní po celom víkende. Dúfame, že teba tento článok nevyčerpal rovnako a toto je už naozaj záver. Ďakujeme, že si sa dopracoval až k záveru a nezabúdaj, komentuj, lajkuj, zdieľaj!!! Ako inak sa dostaneme do Smotánky Eriky Judínyovej?

Share this...

0 komentárov k “Ako sa vodopád na nesprávne miesto dostalPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *