Ako sme jak telce na nové vráta čumeli

Zima sa pomaly ale isto blíži k svojmu koncu a my (a nepochybujem, že aj ty) sa už nevieme dočkať, kedy budeme môcť len tak vybehnúť von bez toho, aby sme na seba museli dávať vetrovky a mikiny a podobné výmysly doby modernej. Kým sa ale tak stane, tretí článok zo série Kanada je tu na to, aby toto čakanie trošku spríjemnil. Určite sa už nevieš dočkať zistenia, aké boli naše prvé zážitky a postrehy v novej krajine. Ale už bez ďalších okolkov, vitaj a cíť sa tu ako doma.

Nemám auto, nemám motorku

    Jedna z prvých úloh po našom príchode bola oboznámiť sa s dopravou, aby sme sa v novom meste vedeli aspoň ako tak presúvať z miesta na miesto bez toho, aby sme zablúdili (netvrdíme, že sme boli vždy úspešní). Vo Vancouveri sú tri možnosti verejnej dopravy. Prvá možnosť sú autobusy a aj keď už vieš o psychopatických sklonoch miestnych autobusárov, je tu predsa ešte jedna zaujímavosť, ktorá stojí za zmienku. Autobusové zastávky sú tak blízko pri sebe, že z jednej zastávky vidíš na tú nasledujúcu. A to naozaj nepreháňame. Niekedy sú dokonca tak blízko, že ľudí na tej ďalšej zastávke počuješ. Neprišli sme zatiaľ na to, aký je dôvod tohoto podivného vancouverského fenoménu. Jedno vysvetlenie by mohlo byť možno to, že rozloženie zastávok navrhoval Stephen Hawking. Ďalšia možnosť, ako sa vo Vancouveri prepravovať, je Skytrain. Áno, znie to veľmi majestátne. V skutočnosti ale ide o metro, ktoré namiesto toho, aby bolo pod zemou je väčšinu času nad mestom. Zaujímavé na ňom je to, že je plne automatizované, vďaka čomu nikdy nemešká a denne prepraví okolo 500 000 ľudí. Trochu strašidelne však vyznievajú nápisy “ v prípade problémov privolajte obsluhu”. Našťastie sme však zatiaľ nemuseli zisťovať, akú obsluhu máme privolať v plne automatizovanom vlaku. Posledná možnosť ako sa vo Vancouveri prepravovať sú trajekty. Tie ale využiješ len, keď sa potrebuješ dostať do Severného Vancouveru alebo na niektorý z ostrovčekov v okolí). Vancouverský trajekt sme zatiaľ nevyskúšali, ale keď ten magický moment nastane, určite ťa budeme informovať. Celkovo, ale je ale verejná doprava super. Dá sa v nej ľahko zorientovať a dostaneš sa ňou naozaj všade, aj do okolitých miest (niekedy dokonca ide aj na čas). Takže fakt, že zatiaľ nemáme auto, pre nás nie je prekážkou.

Na čerešne boli sme

    Keď už vieš ako sa po Vancouveri presúvame, asi by sme ti mali povedať aj to, kam sa vlastne presúvať potrebujeme. Odpoveď je veľmi jednoduchá, ale ako to zvykol vravieť už aj Richard Müller (a nakoľko chceme zabiť čo najviac tvojho voľného času), nebude to také ľahké drahá (alebo nebude to také drahé ľahká???). Odpoveď sa skrýva v nápoji, ktorý sa vyrába z čerešní. Nie však z tých, o ktorých spievala Hana Hegerová (tie, prosím, nechajte pod blúzkou, aspoň do prečítania tohoto článku), ale z tých kávových. Vancouver je známy veľmi rozsiahlou kávovou kultúrou a tunajšie pražiarne vyhrávajú jedno ocenenie za druhým. Ak nás aspoň trochu poznáš, vieš, že toto je presne naša šálka kávy (takýto slovný zvrat si nečakal, čo?). Je tu množstvo malých kaviarničiek, ale samozrejme aj väčších kávových reťazcov ako napríklad Starbucks a jeho kanadské ekvivalenty Blenz a Tim Hortons (alebo ako to miestny nazývajú „Timmies“). A káva? No proste vynikajúca. Zlú kávu sme vo Vancouveri zatiaľ nepili, aj keď sme sa doteraz úspešne vyhýbali Starbucksu. Našli sme si samozrejme pár obľúbených, kam sa s akou takou pravidelnosťou vraciame. V jednej s názvom Revolver ponúkajú “coffee tasting tour” čo sú štyri espressá na rôzny spôsob (a slabší infarkt k tomu zadarmo). Kaviarnička, do ktorej sa vraciame najčastejšie je Organic Tree Coffe + cheesecake… to, že tu podávajú famózne cheescaky je čisto zhoda okolností. Už dávno ale nie je tajomstvom, že káva najvyššieho kalibru sa podáva na 1580 Mathers Ave vo West Vancouveri. To, že sa táto adresa zhoduje s adresou nášho bydliska, nie je vôbec žiadna náhoda!

Obchodník s deštěm

Pôvodne sme chceli našim milým čitateľom priblížiť aj klimatickú situáciu v týchto zemepisných končinách, ale keďže sme z nej už na prášky, pripájame jednoduchý graf, aby sme ešte raz nemuseli vyslovovať ten-meteorologický-jav-čo-ho-netreba- menovať.


O povahe národa javoroveho

Ak si zvedavý na to, aký národ sú Kanaďania, tak musíme iba potvrdiť svetovo rozšírený národnostný predsudok – Kanaďania sú až príliš milí. Musíme však priznať, že vzhľadom na veľkú etnickú diverzitu vo Vancouveri, sme veľa Kanaďanov ešte nestretli. Avšak garantujeme Ti, že keď uvidíš človeka, ktorí je extrémne milý, tak to je na 100% Kanaďan. Dokonca sme niekoľkokrát zhodnotili, že dokážu byť aj otravne milí. (Áno, znie to hrozne ak slušné správanie niekoho otravuje, ale rok aj pol sme žili v Bratislave, človeka to poznačí).

Ak poznáš HIMYM, možno si spomenieš na túto scénu:

A takíto naozaj sú! Prvýkrát sme sa nad touto slušnosťou Kanaďanov začali rozčuľovať, keď do maličkého autobusu nastúpilo priveľa ľudí a počet cestujúcich presiahol povolený limit. Autobusár začal veľmi pokojne a milo vysvetľovať nastupujúcim, že viacerých už nemôže zobrať, takže budú musieť počkať na ďalší spoj (až neuveriteľných 5 minút). Samozrejme, nastupujúci cestujúci (ktorí Kanaďanmi neboli), ho veľmi úspešne ignorovali a nastupovali ďalej. Keď konečne po piatich minútach dvadsiatim čakajúcim ľuďom po jednom vysvetlil, že už nemôže zobrať ďalších, zatvoril dvere a vyrazil. Hurá! Zrazu však na dvere začal klopať obyvateľ pôvodu šikmého čítaj Ázijského. V Bratislave by každý autobusár pokračoval ďalej a klopajúceho pána prinajlepšom ignoroval (vlastne v Bratislave by začal na každého ziapať, nadrzovku zatvoril dvere a odišiel by poloprázdny ešte 5 minút pred plánovaným odchodom, len aby niekoho riadne nasral). Avšak v Kanade je niečo také nemysliteľné. Preto autobusár samozrejme zastavil, aby osobne pánovi vysvetlil, že autobus je už plný. Ten však nerozumel po anglicky jedinému slovíčku, takže sa iba natlačil dovnútra a tváril sa, že autobusár neexistuje a celá situácia sa ho netýka (bratislavská stoka style). Autobusár mu niekoľko minút vysvetľoval situáciu a keď videl, že tudy-cesta-nevede, vystúpil z autobusu, aby zavolal na centrálu a poradil sa, čo má v tomto prípade robiť (má predsa v autobuse o jedného človeka naviac, panika väčšia ako pri očakávaní konca sveta v roku 2000). Po niekoľkých minútach sa zúfalý vrátil, začal všetkým vysvetľovať, že ho to veľmi mrzí, ale jeden cestujúci musí ísť von. Po ďalších piatich minútach prosíkania sa našiel odvážny hrdina, ktorý sa obetoval (nasledujúci bus už pravdepodobne stál za nami a iba čakal, kedy sa už konečne zdekujeme preč). A tak sme vďaka prehnanej slušnosti Kanaďanov konečne vyrazili s omeškaním cca 15 minút.

Našťastie, väčšina Kanaďanov to až tak veľmi nepreháňa. Prejavy slušnosti a priateľskosti však vôbec nie sú nezvyčajné. Pri každom platení lístka sa Vám autobusár poďakuje, na oplátku sa každý cestujúci pri výstupe z autobusu poďakuje autobusárovi (aj keď vystupuje až zadnými dverami a teda nahlas ziape cez celý autobus, poznámka autora: čím viac miestnu MHD používame tým viac si myslíme, že cestujúci neďakujú autobusarovi za to, že ich zviezol, ale v skutočnosti ďakujú bohu za to, že tú jazdu prežili v plnom zdraví). Nie je nezvyčajné, že cestujúci poprosí autobusára, aby mu zastavil mimo zastávky a zatiaľ ani raz sme neboli svedkom toho, že by autobusár odmietol (samozrejme, vzhľadom na to, že zastávky sú tu na každom desiatom metri, aj toto zastavovanie nám prišlo viac než otravné). Kanaďania sú vo všeobecnosti milí. Vancouver je však veľkomesto s obrovskou etnickou diverzitou a táto slušnosť akoby pod návalom cudzích národov trochu umierala. Až vyše 26% obyvateľstva tvoria Číňania a ďalších približne 20% tvoria migranti z ostatných ázijských krajín. Prakticky každý druhý občan je Aziat a z nich teda prehnanú slučnosť ani vlúdnosť necítime (česť výnimkám). Samozrejme, žijeme v jednom z najväčších miest Kanady s populáciou cca 2,4 milióna obyvateľov a tak ako v každom veľkom meste, aj tu sa hromadí množstvo podivínov a zamračených, nešťastných ľudí, ktorí nenávidia celý svet. Preto sa už veľmi tešíme na naše pripravované letné cestovanie po Kanade, keď budeme môcť okúsiť kanadskú dobrotu v nefalšovanej kráse.

Trávičko zelená, ty si moje potešení

Jedným z vecí, ktorá nás po príchode do Kanady prekvapila najviac, bola marihuana. Dňom 17. októbra 2018 bola v Kanade legalizovaná marihuana na rekreačné účely. Pred príchodom sme už, samozrejme, o tejto informácii počuli, avšak neočakávali sme žiadne citeľné zmeny. Veď predsa si mladí aj tak zahúlia iba v piatok či v sobotu večer v bare, a keďže nie sme zrovna párty typ, naše bežné životy nijak ovplyvnené nebudú. Ako sme sa len mýlili! Trávu tu cítiť úplne všade! Predovšetkým centrum mesta a viaceré mestské štvrte sú natoľko postihnuté touto smradľavou pliagou, že neprejdeš po ulici bez toho, aby Ťa neovanula ťažká aróma tejto omamnej látky. A nejedná sa len o víkendové večery, ale pokojne aj pracovné dni v ranných hodinách presunu do práce. Veď ako krajšie začať deň! Marihuana sa tu fajčí s rovnakou intenzitou ako bežné cigarety. Rozdiel je však taký, že kým na Slovensku je aj fajčenie cigariet obmedzené, a teda nemôžeš fajčiť na autobusových zastávkach, pri železničných staniciach, či ďalších budovách, v Kanade žiadne takéto obmedzenie neexistuje. Legalizácia marihuany teda umožnila, že sa k tebe ráno o 8 na zastávke niekto postaví, a vypustí na teba kúdol božského smradu a daného človeka ani nemôžeš oprávnene so stredoeurópskym chochmesom poslať do teplých krajín.

O tých menej šťastných

Keďže sme si našu destináciu vyberali podľa klimatických kritérií v snahe predísť omrzlinám po celom tele, bolo nám jasné, že táto možnosť pravdepodobne napadne aj viacerých občanov krajiny. Áno, hovorím o občanoch, ktorí žijú bez domova a teda je samozrejmé, že si za svoj ne-domov budú chcieť vybrať miesto, kde nezúria zimy typu -60 stupňov na slnku. A napriek tomu, že sme očakávali zvýšený výskyt bezdomovcov, to, čoho svedkom sme boli vo Vancouveri nás neskutočne prekvapilo. Nie je tu totiž vôbec výnimkou, že si bezdomovec v centre mesta v strede chodníka postaví domček z kartónov, či nebodaj že si postaví stan (áno, stan na chodníku). Čo však boli tieto náhodné stretnutia v porovnaní s tým, čo nás čakalo na neblaho preslávenej ulici East Hastings. Upozorňujeme čitateľov, že nasledujúce zábery nie sú určené maloletým divákom a divákom s prívlastkom rodič. Vážne, rodičia, preskočte rovno na fotky!

V skratke, East Hastings je miesto ako vystrihnuté z učebnice o krajinách tretieho sveta. Skúsenosť s týmto miestom, ktorý sa v strede vyspelého mesta západnej kultúry objaví pred Tebou nečakane ako Bermudský trojuholník (mäso v párku) je vskutku fascinujúca. V jednej chvíli sa prechádzaš po normálnej ulici s fancy reštauráciami a vychytenými kaviarňami, prejdeš cez cestu a zrazu si v bolívijskom ghette. O stenu sa opiera vychudnutý mladík s podozrivými červenými fľakmi okolo perí, vedľa neho prechádza postarší pán tlačiaci pred sebou nákupný košík a v ňom celý svoj majetok. Na zemi spí otrhaný muž s horiacou cigaretou v ruke. A to je len začiatok. Kartónové domčeky a stany tu stoja jeden vedľa druhého, a aj tie sú znakom toho, že daným obyvateľov ešte vôbec záleží na “teple” a prežití. Prechod do tohto sveta je taký neuveriteľný, že Ti vyrazí dych. Je to akoby si v strede cesty prešiel neviditeľnou dimenzionálnou trhlinou pohoria Tribeč. Po zisťovaní bližších informácií sme sa dozvedeli, že táto “zázračná” ulička je miestom, ktorá priťahuje miestnych feťákov a zároveň je domovom množstva mentálne postihnutých osôb. Mestské záchranné zložky mesačne evidujú približne 46 výjazdov kvôli podozreniu predávkovania, z ktorých mnohé končia smrteľne. Situácia je tu tak vážna, že sa viaceré charitatívne organizácie rozhodli pomáhať skutočne svojsky – keď už nemôžu feťákom dopomôcť k odvykaniu, poskytujú im aspoň sterilnú miestnosť a nové ihly, aby si svoju dávku mohli dať “bezpečne”. Túto ulicu sme prešli iba autobusom, a preto Ti fotodokumentáciu poskytnúť nevieme, budeme sa musieť spoľahnúť na tvoju imagináciu.

Aby sme ale článok neukončili takto pochmúrne, využijeme psychologickú metódu televíznych nován a tu je pre Teba video s rozprávajúcimi zvieratami.

Na záver ti už len zadáme jednu úlohu. Nakoľko sa o všetkých našich čitateľoch dozvedáme len prostredníctvom mojej sestry (díky Jani), tak po dočítaní článku nám hoď na facebooku aspoň nejaký ten komentár poprípade čo by ťa zaujímalo v ďalšom článku.

Share this...

0 komentárov k “Ako sme jak telce na nové vráta čumeliPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *