Ako sme teplo domova našli

Šibi ryby, mastné ryby, kus koláča, od korbáča… Milý čitateľ, dúfame, že máš za sebou príjemne prežité veľkonočné sviatky. Keďže my sme ako praví eňo-ňuňo Kanaďania za genderovú rovnosť, či si muž, či žena (alebo niečo medzi), v našom ponímaní si rovnako zaslúžiš veľkonočnú maškrtu. Namiesto čokoládového vajíčka ti však vieme ponúknuť iba pôžitok z nášho nového článku. Tak hor sa do toho!

Kdepak ty ptáčku hnízdo máš

Pred našim odchodom do Kanady sme si našli dočasné ubytovanie na prvých 5 dní, ktoré sme si vyhradili na nájdenie novej strechy nad hlavou. Úprimne, doteraz nevieme, či sme boli pri tomto rozhodovaní v nejakom delíriu a kde sa podelo naše racionálne uvažovanie, ale asi si si už sám uvedomil, že za päť dní akurát tak prehovoríme nejakého medveďa, aby sa posunul a urobil nám miesto vo svojej nore (nakoľko sme neboli ochotní deliť sa o PlayStation, táto možnosť neprichádzala napokon do úvahy). Proste sme predpokladali, že to bude malina. Pri prezeraní inzerátov z pohodlia slovenského domova sme totiž našli výber pestrý jak na Miletičke. Silnú facku od reality sme dostali hneď, ako sme s plným elánom začali odpisovať na inzeráty na Craigliste. Craiglist je asi najznámejšia americká inzerčná stránka, o ktorej si mohol počuť už vo viacerých amerických seriáloch či filmoch. Inzerujú tam totiž úplne všetko od ponožiek, hádam až po panenskú blanu samotnej Madony. Asi už teda tušíš, koľko vychytralcov sa tam pohybuje. Po rozoslaní emailov nám začali chodiť emaily ako cez kopirák: Muž, ktorý sa urgentne musel presťahovať za manželkou do Spojených štátov, aby prebral farmu po svojom svokrovi… Mladý lekár, ktorý vycestoval ako dobrovoľník do Afriky liečiť choré deti… Žena, ktorá sa musela ísť niekam do Tramtárie postarať sa o svoju chorú sestru. Všetky tieto skutočne dojímavé a dôveryhodné príbehy mali niečo spoločné: majitelia sú momentálne mimo Kanady, takže byt ti ukázať síce nemôžu, ale pokiaľ pošleš osobné údaje (čísla pasov, bankových účtov aj veľkosť svojich topánok) a zaplatíš depozit prevodom na účet, tak ti ich právnik odovzdá kľúče od bytu a môžeš si tam šťastne nažívať. Obhliadka bytu teda síce nie je možná, ale nič to, kľudne im môžeš dôverovať… ba čo viac, pokojne sa môžeš poprechádzať po okolí, aby si si pozrel sídlisko a okná bytu zvonka. Našťastie, nás vychovalo Slovensko, takže sme len tak týmto ficovým istotám nenaleteli. Trvalo nám asi týždeň, kým sme sa z inzerátov naučili vyčítať, či ide o podvod alebo reálnu ponuku. Samozrejme, všetko, čo bolo v našom plánovanom finančnom limite sme museli hneď označiť ako podvod. Medzičasom však 5 dní uplynulo a bolo načase presťahovať sa do ďalšieho AirBnB ubytovania.

No čo ti poviem. Sťahovať sa znovu so 4 kuframi + ďalšími igelitovými taškami plnými čerstvých nákupov nebola zrovna naša ideálna predstava nového začiatku. Väčším problémom však bolo, že náš útulný vyhriaty moderný bytík sme tentoraz vymenili za menej moderné ubytovanie v prerobenej pivnici (veľmi rozšírený spôsob bývania vo Vancouveri). To by ani tak nevadilo, keďže byt bol vybavený vkusne, problémom však bolo vykurovanie, ktoré bolo zabezpečené cez malý elektrický ohrievač, ktorý sme ešte k tomu podľa pokynov od domácej museli vypnúť zakaždým, keď sme opustili byt. Reálne to teda vyzeralo tak, že sme sa vždy vracali do bytu s príjemnými 15 stupňami a ani po dlhých hodinách vyhrievania sa nám nepodarilo teplotu dostať nad 17 stupňov. Výhodou ale bolo, že sme sa aspoň mohli zohriať dobre vychladeným pivom. Jediná naša možnosť bola zavrieť sa do malej spálne a schovať sa pod hrubé paplóny. Ani to nám však nezobralo chuť do ďalšieho hľadania. Dokonca to vyzeralo veľmi optimisticky! Zrazu sa začali ozývať reálni ľudia s reálnymi bytmi a s reálnymi obhliadkami. Avšak nastal ďalší problém. Zdalo sa, že neexistuje byt, ktorý by vyhovoval našim požiadavkám: prvá obhliadka nás nemilo prekvapila, keď sme zistili, že byt je úplne prázdny (samozrejme, v inzeráte boli uvedené fotky so zariadením), druhý bol vo veľmi nelichotivej mestskej štvrti a vyzeral ako historický byt z 18 storočia (prisahám, že keby si pozrieme obsah skríň, tak niekde nájdeme aj žehličku na uhlie… stavím sa že tam bolo dokonca aj taká ta skriňa čo majú v hradoch, vieš ktorú myslím… no ako to povedať slušne… no tá, do ktorej sa serie), tretí bol ultra moderný s prístupom k bazénu, saune a telocvični, ale nachádzal sa na stavenisku, kde by sme mali výhľad akurát tak na žeriavy, celý deň počúvali vŕtanie a prach museli utierať 10 krát denne.

Medzičasom však ubiehali dni a ku koncu sa blížil aj náš druhý pobyt cez airbnb. Čo teraz? Hľadať ďalšie dočasné ubytovanie? Ak áno, na koľko ho zas máme objednať? Našťastie, ako sme na to prišli už niekoľkokrát v minulosti, svet je veľmi malý. Ešte k tomu zaúradovalo aj hókus-pókus od mojej drahej maminky a zrazu sme mali kontakt na rodáka z Tvrdošoviec, ktorý je vo Vancouveri zabývaný už niekoľko rokov. Ba čo viac, podľa nejakej komplikovanej rodinnej histórie je to aj nejaký bratranec z dvadsiateho piateho kolena. Aby náhod nestačilo, presne v tom období sa náš budúci domáci, Dávid, vracal do Tvrdošoviec na návštevu rodičov, takže mal k dispozícii celý byt. Nebolo o čom! Dokonca bol natoľko ústretový, že nám dovolil zostať v byte až do konca februára, ak by to situácia vyžadovala. No nebudem ťa zbytočne naťahovať, ďalšie dni a týždne sa ničím nelíšili od predchádzajúcich. Neúspešné surfovanie na inzertných stránkach, deprimujúce obhliadky bytov, ktoré mali vždy svoje nedostatky (príliš drahé… príliš malé… príliš studené… priveľa zhúlených ľudí v okolí.. príliš intenzívny smrad po grckách, apod.) K tomu sa pridružili aj ďalšie nepríjemnosti. Prenajímanie bytu vo Vancouveri funguje asi nasledovne: prídeš si byt obhliadnuť, vyplníš registračný formulár a zapíšeš sa na čakaciu listinu, zadáš údaje o svojej banke (prenajímateľ má právo preveriť si tvoju finančnú solventnosť), uvedieš svoju pracovnú históriu a kontakt na zamestnávateľa a uvedieš kontakt na svojich predchádzajúcich landlordov. Majiteľ sa na základe referencií a finančnej situácie rozhodne, komu zo záujemcov svoj byt ponúkne. Nemusím ti ani hovoriť, čo to pre nás znamenalo. Obaja bez práce, bez akýchkoľvek miestnych referencií (zahraničné ich veľmi nezaujímali), na kanadskom účte sme mali asi tak 50 dolárov. A k tomu na trhu obrovský dopyt po jednoizbových bytoch.

Keď už všetko vyzeralo beznádejne a začínali sme sa zžívať s myšlienkou, že sa predsa len o to PlayStation s medveďom podelíme, objavili sme až podozrivo dobre vyzerajúci inzerát. Dvojizbový byt vo West Vancovueri (táto štvrť sa preslávila zjavne ako miesto tunajších milionárov), v pokojnej rodinnej lokalite, žiadna pivnica, žiadna marihuana (teda až na tú, čo údajne potajme pestujeme a húlime po večeroch… aspoň teda podľa našej milej susedky, ktorú nadovšetko ľúbime), cena takmer spadajúca do nášho rozpočtu. A bonus!!! Prístup na vlastnú terasu a…… bazén! Síce žijeme v meste, kde sa vo vonkajšom bazéne dá kúpať maximálne tak jeden týždeň v roku (počas ktorého budeme aj tak viac ako pravdepodobne odcestovaní). Ale! Aspoň som si tie plavky nezabalila úplne zbytočne! Aspoň z princípu sa to oplatilo! Ani sami nevieme ako sa to napokon celé podarilo, ale zaúradovali vzájomné sympatie s pánom domácim a byt bol zrazu náš. Ak by ti to náhodou bolo ušlo v predchádzajúcom článku, naša adresa je 1580 Mathers Ave, V7V 2G7 West Vancouver, radi prijmeme akékoľvek zásielky s domácimi dobrotami.

Bez práce nie sú koláče

Po prvých dňoch eufórie a nadšenia nastala chvíľa, ktorú každý očakával, ale asi nikto sa na ňu netešil. Aj keď hlavným dôvodom nášho príchodu bolo cestovanie, predsa len z niečoho žiť treba a tak začala naša honba za prácou. Stála pred nami vskutku veľká výzva nakoľko hľadanie práce v úplne cudzom svete sme ešte neabsolvovali a aj keď sa človek snaží pôsobiť ako odborník na slovo vzatý, v skutočnosti keby mi dáš vtedy siahneš do gatí tak tam nájdeš jedného z dvoch najznámejších králikov napoviem iba, že Bob by to nebol. To nás ale neodradilo, a tak sme si vyhrnuli rukávy a plný odhodlania sme sa vrhli do neznámeho. Pripravili sme si sívíčka, prehľadali celý Vancouverský pracovný trh a začali sme posielať. Podľa miestneho pravidla sa v životopise nesmie uvádzať odkiaľ pochádzaš, akej si národnosti, nemôže tam byť fotka a ani vek (podľa všetkého to považujú za diskrimináciu a ten kto tieto informácie uvedie má menšiu šancu na získanie danej práce). Keď sme si o tomto pravidle čítali na nete, tak to znelo krásne, ale po pár pohovoroch zistíš, že je to volovina ako vyprážaný ľad. Môžeš hádať, aké sú prvé otázky, ktoré na pohovoroch dostaneš.

Ani neuplynulo tak veľa času a prvé odpovede sa začali hrnúť. A tak sa začal kolotoč pohovorov. To, že miestne pravidlo zakazuje uvádzať určité veci do životopisu, spôsobuje nepríjemný efekt, a to taký, že ťa zavolajú skoro všade, kde si poslal životopis, len preto, aby si ťa “obzreli”. Čo je síce milé, ale keď sa hodinu teperíš na pohovor len kvôli tomu, aby si sa po piatich minútach vracal nazad… tak to proste, ako sa hovorí, naserie. Druhý fenomén kanadského pracovného trhu je to, že tie pohovory majú asi tak sedemdesiat deväť kôl a so všetkým si dávajú strašne na čas. Výsledkom toho bolo napríklad to, že som bol v jednej firme asi na 4. kole pohovoru, kde som sa stretol s človekom ktorého funkcia mala názov “director of talent”. Áno, čítaš správne a áno, tiež som nevedel čo konkrétne bude tento človek odo mňa vyžadovať. Zastrúhal som teda ceruzky, precvičil hlasivky, zopakoval čardáš, pripravil maliarske plátno a poď ho stretnúť sa s “riaditeľom talentu”. Asi svoju funkciu ale riadne nepochopil, lebo nakoniec mi dával iba otázky typu “čo by o vás povedal váš vedúci?” alebo “aká je vaša povaha?”. Keďže som fakt nevedel ako na takéto otázky reagovať (vlastne vedel, ale keby mu tam dám jednu spakruky, tak by mi to asi moc nepomohlo) a v hlave mi stále rezonoval fakt, že sa predsa rozprávam s riaditeľom talentu, tak som mu proste povedal, že: “ale ja som len úplne normálny cvok a jediné, v čom sa vyznám je rock”… a keďže hľadali programátora a nie speváka, tak ma neprijali…bastardi alebo ako sa tu vraví mothefuckers.

Ak máš z predošlého textu zmiešané pocity, výborne, aspoň vieš ako sme sa tu na tých pohovoroch cítili. Tretí fenomén, ktorý nám nedá nespomenúť, je kovbojka, ktorú kanaďania narobia so zahraničnými titulmi. Ba čo viac, Kanada nielenže neuznáva zahraničné akademické tituly a vzdelania, ona si niekedy neuzná ani tie svoje. V Kanade totiž neexistuje jednotný akreditovaný študijný systém a teda jedna provincia sa môže rozhodnúť, že neuzná niektoré diplomy inej provincie (pretože neexistuje systém, ktorý by zaistil rovnakú úroveň jednotlivých vysokých škôl po celom území). Situáciu komplikuje aj to, že Kanada je asi kráľovstvom zbytočných študijných odborov – rozumej, aj debil by to dal bez ohľadom na titul. V rámci univerzitných kurzov tu nájdeš napr. aj také skvosty ako odbor administratívna práca, odbor recepčná. A ak sa teda uchádzaš o úplne začiatočnícku rolu recepčnej (kde náplňou tvojej práce je fakt iba varenie kávy, zdvíhanie telefónov a prefocovanie dokumentov), tak máš proste smolu, lebo na to nemáš dostatočné vzdelanie, nikto kompetentný ti totiž neukázal, akým presným postupom musíš tú kávu uvariť a ktorou rukou máš ten telefón zdvihnúť. Samozrejme, určite sa nájdu aj výnimky a kolujú tu mýty o ľuďoch, ktorým sa nájdenie takejto práce podarilo, je to však beh na dlhú trať a úprimne, finančné ohodnotenie vôbec nezodpovedá nárokom, ktoré sú na uchádzača kladené.

Každopádne sme to všetko zvládli a teraz už obaja usilovne pracujeme a odškrtávame dni. A čo sme teda nakoniec našli? Ja som zostal verný svojmu remeslu a teda aj naďalej programujem mobilné aplikácie. Kontrakt som dostal na 3 mesiace s možnosťou predĺženia, a keďže chceme pracovať iba do konca júna, tak nám to veľmi dobre zapadlo do plánu. Monika svoje remeslo vymenila a našla si firmu ktorá upratuje domácnosti a vraví, že je to najlepšia práca akú kedy mala (môže s pokojným svedomím chodiť do cudzích domov a prehrabávať sa ľuďom vo veciach). Takto teda spoznávame Kanadu aj z tej pracovnej stránky. Skúsenosť to je veľmi obohacujúca. Už teraz nám je nad slnko jasné, že nám to dá oveľa viac, ako len plácu.

Na záver pár zaujímavostí:

• Vymoženosti ako dovolenka, paragraf, PN-ka, a pod. tu nie sú samozrejmosťou, lebo nie sú zákonom regulované a určuje si ich zamestnávateľ. Preto má napr. Monika nárok na dovolenku až po roku práce a aj to iba 10 dní,
• Neexistuje tu niečo ako fixná mesačná mzda, v inzerátoch aj zmluvách sa vždy udáva iba hodinová mzda. Najviac problematické je však to, že nie každý zamestnávateľ dokáže zaručiť typický 40 hodinový týždeň (kolíše to medzi 30-40 hodín podľa potreby) a teda človek nikdy nevie, s akou výplatou môže rátať.
• Výplata je tu každé dva týždne, čo ako sme zistili je celkom fajn, lebo človek s tým vie tak nejak prirodzene lepšie hospodáriť.
• Odvádzanie zamestnávateľa do zdravotnej poisťovne je považované za nadštandard, tzv. pracovný benefit.
• Výpovedná doba je tu v podstate neexistuje, môžeš teda odísť zo dňa na deň, považuje sa ale za slušnosť oboznámiť zamestnávateľa aspoň dva týždne dopredu tzv. “two weeks notice”.

Uf tak dnes to bolo nejaké dlhé. Ďakujeme, že si to snami dotiahol až do zdarného konca a dúfame, že sa ti článok páčil. Tak ako aj minule, nezabudni nám sem hodiť nejaký komentár. V ďalšom článku sa môžeš tešiť na to, aký bol náš prvý výlet. Pozreli sme sa do hlavného mesta Britskej Kolumbie. Vybrali sme aj nejaké fotky, ktoré sa ako tak hodia k tomuto článku :D.

P.S.: Ak rozmýšlaš, ktorý z dvoch odfotených bytov je náš, tak vedz, že ani jeden. Fotky z nášho bývania uvidíš, až keď sa nám bude chcieť konečne upratať.