Bžilión vecí, ktoré sa nám nepáčia

Ahoj, ako sa máš? Dúfam, že fajn, a že si plnými dúškami užívaš leto.

My sa práve vyvaľujeme v aute v kanadskom národnom parku Banff, asi tak dve hodiny od Calgary. Počasie je trošku upršané, a tak máme ideálnu príležitosť, aby sme pridali pár riadkov na náš blog. Dúfam, že nám prepáčiš, že sme sa už dlhšiu dobu neozvali. Mali sme ale pomerne bohatý program. Počasie už dlhšie nabáda na objavovanie kanadskej prírody a samozrejme sme tu mali dve veľmi vzácne návštevy až z ďalekého Slovenska. O tom, ale až v ďalšom článku. Ešte pred tým, ako ti povieme o našich cestovateľských dobrodružstvách a začneme sa rozplývať nad krásami tejto krajiny, rozhodli sme sa, že sa ešte trošku posťažujeme. Pri cestovaní má človek tendenciu vnímať len to dobré. Keď sa ale ocitneš v „novom svete“ a si donútený riešiť „existenčné“ problémy, tvoja perspektíva sa začne meniť. Napríklad, doma sme vždy nadávali na byrokraciu, ako na každé potvrdenie potrebuješ potvrdenie, na ktorom je pečiatka, na ktoré máš potvrdenie, na ktorom je pečiatka, na ktoré máš…vidíš problém je to aj opísať. Po príchode sem sme ale zistili, že to čo je u nás, je ešte prechádzka ružovou záhradou. Tu je teda pár vecí, ktoré sa nám na tej javorovej Kanade až tak nepáčia.

Vodičák

Ešte pred odchodom do Kanady sme vedeli, že si musíme vybaviť medzinárodný vodičský preukaz. Ak si už o tento zdrap (toaletného) papiera dakedy žiadal, tak vieš, že to nie je až taký problém. Proste skočíš na najbližšiu políciu, zaplatíš šesť eur a medzinárodný vodičský preukaz podľa ženevského dohovoru je tvoj. Takto sme postupovali aj pri ceste do USA a naivne sme si mysleli, že Kanada bude rovnaká. No ehm ehm zlatá rybka, akvárium nebude. Už z rôznych článkov sme vedeli, že v Kanade to predsa len bude trochu zložitejšie. Pár týždňov po príchode do Vanu ( to čumíš čo!? No takto my cool Vancouverčania voláme Vancouver) 

sme zistili, že nakoľko je Kanada Kanadou a myslí si, že si môže robiť čo chce, zmenila si pravidlá pre medzinárodné vodičské preukazy. Aby to nebolo také úplne jednoznačné, tak každá kanadská provincia to má po svojom a vyznať sa v jednotlivých pravidlách sa pomaly rovná porozumieť základom teoretickej fyziky. V Britskej Kolumbii platí medzinárodný vodičský preukaz deväťdesiat dní po vstupe do krajiny. Po tomto čase si musíš spraviť kanadský vodičský preukaz pozostávajúci z testu a následnej jazdy, čo nie je problém, problém ale je, že keď ti tento vodičák vydajú, tak ti tvoj slovenský znehodnotia a pošlú domov na Slovensko. Nemôžeš totiž vlastniť dva totožné dokumenty naraz. Keď sem človek ide na dlhší čas, tak to asi nie je také hrozné, ale keď sem máš prísť na rok, spravíš si vodičák a potom sa vrátiš domov a musíš si vybaviť  nový vodičák, tak to problém je. Čítali sme veľa prípadov, kde po príchode na políciu úradníci nevedeli, o čo ide a boli z toho iba opletačky. A aby sa veci skomplikovali ešte viac, tak sme zistili, že aj tu v Kanade ti na každom úrade povedia niečo iné a aj každý policajt sa k tomu stavia inak. To, že na jazdu musíš niekedy čakať aj 3 mesiace a v prípade neúspečnej jazdy môžeš druhý pokus opakovať až o niekoľko týždňov neskôr, a samozrejme čakať na nový termín, to už ani nespomínam. Po dlhom uvažovaní, čo robiť, sme sa rozhodli, že to proste dáme s medzinárodným vodičským preukazom a keby dačo, tak sa hráme na blbých. No a povedzme si na rovinu, to by sme zas až tak moc hrať ani nemuseli.

Živnosť 

Ako sme už spomínali, prácu som si našiel ako kontraktor. Na to som si ale musel v Kanade vybaviť povolenie. U nás tomu nadávame ľudovo „živnosť“ alebo po správnosti „Samostatne zárobkovo činná osoba“. V Kanade sa takáto forma podnikania nazýva „Sole proprietorship“, viem znie to veľmi fancy, ďalej to ale budeme volať živnosť, lebo ako sa vraví „prašť jak uhoď“ alebo keď sme už v tej Kanade tak „potejto – potáto“. Keď to takto píšem, tak to vyzerá ízi-pízi, ale poviem ti na rovinu, že keď sme si tým procesom zakladania prechádzali, nebolo nám všetko jedno. Nikto ale nevravel, že byť kanadským podnikateľom bude ľahké, takže smer google a ide sa zisťovať ako sa veci majú. O pár hodín a niekoľko vytrhaných vlasov neskôr sme sa ale nejak dopracovali k tomu, ako asi (zhruba, približne, nejako, možno takto, ibaže by inak) postupovať. Postup vyzeral asi takto: 

• Najprv musíš požiadať o zaregistrovanie obchodného mena
• Ak ti obchodné meno schvália môžeš následne žiadať o založenie živnosti

Znie to ľahko, ale ako iste vieš, byrokracia je sviňa a svine nie sú moc dobrí uradnici (vieš…lebo nemajú prsty…haha, nezasmial si sa? Nevadí… pokračujeme). Obchodné meno v prípade kanadskej živnosti nemôže byť iba tvoje meno ako u nás, tu sa musí skladať z tvojho mena a nejakého prívlastku. Keď máš napríklad stavebnú firmu, tak použijeme meno + construction. Toto nie je žiadny problém, ale táto informácia je iba len tak mimochodom spomenutá písmenami veľkosti 0.5 niekde na zadnej strane dokumentu schovaného v supertajnej miestnosti živnostenského úradu. Na schválenie majú 10 dní alebo môžeš zaplatiť sto dolárov a budeš vybavený uprednostnene. V podstate musí iba systém skontrolovať, či už niekto také meno nevlastní (a povedzme si úprimne, veľa ľudí s menom Alexej Hlinka tu nebýva) a áno, robí to počítač, ale keby to vybavili tak rýchlo, tak na čom by zarobili? Tak si tak netrpezlivo čakám 5 nekonečných dní, kým zrazu príde email, že mi to zamietli, bez akejkoľvek správy ako postupovať ďalej. Keďže hladina mojej trpezlivosti už presahovala únosnú mieru, nedal som sa len tak odbiť. Vzal som telefón a hneď som volal na úrad, že či mám celým tým procesom prechádzať znova… a znova zaplatiť sto dolárov… a znova čakať päť dní kým mi príde rozhodnutie (v tomto čase už firma čakala iba na to, kedy budem mať všetko vybavené). Našťastie ale chlapík v telefóne chápal moje rozhorčenie a za pár sekúnd niekoľkými kliknutiami vyriešil 10 dňový problém. Super, prvý krok za nami (Slovensko 1 : Kanada 0). Druhý krok už nebol taký hrozný, stačilo sa už len preklikať cez stránku, ktorá väčšinou nefungovala a počkať pár dní a bol som pripravený podnikať na tejto cudzej pôde (Slovensko 2 : Kanada 0). Ku koncu roka nás ešte bude čakať zápas s daňami, ale to už budeme riešiť keď to nastane.

Bankovníctvo

Keďže Severná Amerika sa považuje za raj kapitalizmu, predpokladali sme, že bankovníctvo v Kanade bude fungovať ako švajčiarske hodinky. Namiesto toho nás čakali situácie, ktoré by sa dali prirovnať k scénam zo skrytej kamery. Toto je zopár dôvodov, prečo môžeš byť vďačný za slovenské bankovníctvo:

Vklad peňazí na účet

Tunajšie banky (minimálne tá naša – CIBC) nemajú pokladňu, ktorú nájdeš v každej slovenskej banke. Má síce recepciu, ale väčšinou ťa odtiaľ pošlú k bankomatu, aby si si finančné záležitosti zariadil tam. Tak teda ideš k tomu bankomatu, plný očakávania, čo to bude za zázrak. A tu ťa čaká kopa obálok. Čo to? Peniaze sa do bankomatu (alebo ako tomu hovoria miestni:  Ej Tí Em) vkladajú cez obálku. Najprv vložíš kartu ako pri vklade, zvolíš si možnosť vkladu hotovosti a do mašiny zapíšeš výšku hotovosti, ktorú sa chystáš vložiť. Zrazu ťa mašinka vyzve, aby si vložil peniaze do obálky a obálku vložil do bankomatu. Teraz však príde tá sranda. Predtým, ako sa ti peniažky pripíšu na účet, musí ti tieto peniažky spočítať nejaký pracovník banky, ktorý po záverečnej vyberá z bankomatu obáločky. Ty teda musíš iba dúfať, že tento pracovník má matematiku v malíčku, pretože keď ti túto sumu proste neodobrí, tak máš asi smolu. Áno, chyby sa stávajú, a už sme čítali o prípadoch, keď proste pracovník niečo posral a peniaze zrazu zmizli. To už si potom musíš dokazovať v banke kamerovými záznamami, že si tam tie peniaze naozaj vložil. Odsúhlasenie vkladu môže trvať aj niekoľko pracovných dní, takže ak si vložíš peniaze do bankomatu v piatok, reálne sa ti pripíšu tak okolo utorka/stredy. Posledný rok však prišla do Kanady neočakávaná novinka: bankomat, ktorý dokáže spočítať peniaze sám! Neuveriteľné! To je snáď nejaká technológia budúcnosti! Čo nás však prekvapilo, je reakcia viacerých Kanaďanov, ktorí tejto novej technológii nedôverujú a naďalej uprednostňujú obálkové bankomaty. Možno sa pýtaš: načo vôbec riešime vklad na účet, keď reálne sa aj tak všetko rieši prevodmi? Tak poďme na to!

Platby cez email

Internetové platby a prevody sa sem ešte tak úplne nedostali, tunajšou alternatívou je platba cez email. Keď sme prvýkrát potrebovali poslať niekomu peniaze na účet a poslal nám iba svoj email, sprvu sme čumeli, že čo akože máme s tým emailom robiť. Napkon sme prišli na to, že v internetbankingu musíš pri prevode namiesto čísla účtu príjemcu zadať jeho email. Zapíšeš nejakú bezpečnostnú otázku, príjemca dostane email, ktorý ho presmeruje do aplikácie jeho banky, tam zadá odpoveď na bezpečnostnú otázku a je to. Samozrejme, bezpečnostná otázka nie je veľmi bezpečná, lebo odpoveď väčšinou posielaš svojmu známemu cez facebook, alebo vymýšľaš úplne jednoduchú odpoveď, ktorú by uhádol ktokoľvek, pretože posielaš peniaze niekomu koho ani nepoznáš (a zrovna nepredpokladáš, že bude vedieť odpovedať na otázky typu: meno môjho psa keď som mal 10 rokov). Čo je však ešte horšie, výška platby cez internet je dosť obmedzená, a napr. Alexovi nemohol zamestnávateľ posielať výplatu priamo na účet, ale dostával ju vo forme šekov. To, samozrejme, zase spôsobovalo komplikácie.

Šeky

Keď si myslíš, že používanie šekov je historická praktika, známa akurát tak z kasových trhákov, kde záporák za účelom podplatenia napísal na šek neznámu čiastku a tajuplne ju posunul druhej osobe, ktorá prekvapene nadvihla obočie, tak sa mýliš. Napriek tomu, že šeky nám pripadajú ako najmenej bezpečná a najnepraktickejšia forma platby, v Severnej Amerike sú proste stálicou, ktorá patrí ku kultúre národa. Dokonca sme už videli ľudí platiť šekmi aj normálne v potravinách, keď si tak stojíš v rade pri pokladni, a zrazu si tam starenka v úplnej serióznosti začne vypisovať šek. Ako som už spomínala, Alex dostával výplatu vo forme šekov, čo znamenalo samé komplikácie. Po každej výplate (čo je každý druhý týždeň) sme totiž museli do banky, avšak keďže sme ju väčšinou nestíhali navštíviť počas úradných hodín (síce majú otvorené do 7, ale keď prídeš po 5, tak ti povedia, že po piatej hodine už neponúkajú finančné služby…. doteraz sme nezistili, aké iné služby môže banka okrem finančných služieb poskytovať…) šeky sme vkladali do bankomatu, čo samozrejme zase znamenalo čakanie na schválenie aj niekoľko dní a krútili sme sa v začarovanom kruhu. Čo nám však vadilo ešte viac, bolo, že náš domáci chcel, aby sme dali šeky na nájom na 6 mesiacov dopredu. A tak sme si museli objednať šekovú knižku a boli sme cool. Síce je šek iba zdrap papiera, ale má hodnotu, ktorú na ňu naškriabeš. A dať niekomu do rúk výšku 6 mesačného nájmu vopred (pričom reálne sme tie peniaze ani nemali zarobené), no nebolo nám všetko jedno. Hlavne keď sme zistili, že banky väčšinou ani nekontrolujú dátum, ktorý na šek napíšeš, a teda aj keď tam uvedieš nejaký októbrový dátum, reálne by si majiteľ mohol ten šek vybrať hneď. Tak sme sa snažili naše obavy vysvetliť majiteľovi a ten súhlasil, aby sme najprv dali skúšku na 3 mesiace. Chudák síce súhlasil, ale nie cekom rozumel našim obavám, napokon sa nás začudovane spýtal, že ako to teda robíme na Slovensku, keď nám šeky neprídu bezpečné. 

Kúpa auta

Keďže sa nám pomaly blížila dlho očakávaná cesta po Britskej Kolumbii a Alberte, nastal v júni čas vybaviť jednu nevyhnutnosť – kúpiť si nejakého toho tátoša, čo by nás sprevádzal našimi dobrodružstvami. Paradoxne, kúpa auta do kategórie život komplikujúcich vecí, na ktoré sa chceme sťažovať, nepatrí. Ale napokon uvidíš, prečo je zahrnutá v danej kapitole. Kúpa auta je taká jednoduchá ako kúpa šampónu v drogérii. A to doslova, totiž naše auto sme naozaj kúpili v drogérii. Nie, nemám na mysli hračkárske autíčko a nie, nerobím si srandu. Namiesto siahodlhých papierovačiek, návštevy polície, vybavenia STK-čky a podobných hlúpostí, ktoré na Slovensku zaberú niekoľko dní, na ktoré si musíš brať dovolenku, si v Kanade auto kúpiš za 10 minút v drogérii. Proste keď už máš auto vybraté, prídeš s pôvodným majiteľom do na to určenej kancelárie (dokonca tam nevyhnutne predchádzajúci majiteľ ani nemusí byť, pokiaľ ti podpíše papiere vopred) a tam už iba podpíšeš zmluvu, poistíš auto, dostaneš ŠPZ-tku a je to. A presne takáto kancelária sa nachádza napríklad aj v bežnej drogérii. Záležitosť maximálne polhodinky! A ešte k tomu sú ceny automobilov v Kanade pomerne príjemné, takže sa ti sprvu zdá, že ťa kúpa auta úplne nezruinuje. Tak prečo sa ideme sťažovať? Poistka. Poistka je tu tak neskutočne drahá, že ťa doslova môže vyjsť drahšie ako cena samotného auta. Problém spočíva v tom, že si tu štátna poisťovňa užíva monopolné postavenie, a ceny si určí také vysoké, aké len chce a nemá jej kto konkurovať. Síce sa môžeš pripoistiť aj v ďalších poisťovňách, ale zákonná poistka musí ísť cez super-úžernícku štátnu poisťovňu. Výška poistky sa napokon odvíja od viacerých faktorov, napr. či máš kanadský vodičák, kde bývaš, koľko máš odjazdených rokov, či si spôsobil v minulosti nejakú dopravnú nehodu, atď. A síce zrazený gauč sa za dopravnú nehodu našťastie nerátal, predsa len sme vyfasovali takú pálku, až nám skoro uši vykrvácali, keď sme počuli cenu. Fakt sme sa snažili cenu znížiť čo najviac a dať si úplne základné poistenie, no napokon sme skončili pri sume takmer 300 dolárov mesačne. Áno, čítaš správne, mesačne. Takže pokiaľ sa pri ďalšom platení poistky budeš sťažovať na tých 100 eur za rok, spomeň si, že my v prepočte na eurá vyhodíme za rok 24 násobne viac. 

Našťastie sme sa ale so všetkými týmito kanadskými neduhmi popasovali nech sa nám zdalo už akokoľvek čudné alebo nelogické. Pri takýchto bežných veciach si ale človek uvedomí, ako sa kultúry líšia a čo príde normálne Kanaďanom nemusí vždy dávať zmysel nám. Pre nás sú to ale  skúsenosti na nezaplatenie! To je na teraz ale všetko. My sa vrátime k cestovaniu a ty sa môžeš zatiaľ vrátiť k poteniu (haha…nesmeješ sa? Nevadí… ani ja by som sa ne). Sľubujeme že ďalší článok už bude oveľa skôr. Tak teda ahoj!

P.S.: kedže sme nevedeli aké fotky k tomuto článku pridať tak prikladáme zopár náhodných záberov z našich potuliek po okolí Vanu.