Kam sme sa to zase…

Ahoj som Troy McClure. Možno ma poznáte z filmu ako…, nie neboj sa, si tu správne, toto nie je žiadne déjà vu. To sme si iba zasa niečo zaumienili a nakoľko všetko vyšlo podľa plánu, máme možnosť obohatiť tento skromný blog o pár ďalších článkov. Ale predtým ako sa dostaneme k detailom, by som ťa chcel privítať. Sú to už skoro tri roky (áno, čítaš správne, nie rok, nie dva, ale tri… do you feel old yet?) čo sme sa vrátili z USA a my sa sem častokrát radi vraciame a pripomíname si drobnosti, ktoré by inak zostali v zabudnutí. Preto sme sa rozhodli, že takto zdokumentujeme aj naše ďalšie dobrodružstvo. Tak teda vitaj náš milý spolupáchateľ, urob si pohodlie (keďže všetku špinavú prácu odvedieme za teba) a ak ešte hlásnik neohlásil desiatu hodinu sprav si aj nejaký ten životabudič, slovom kávu.

    Rok sa s rokom zišiel a my sme sa zase raz rozhodli vyskúšať život za mlákou trošku väčšou ako Balaton. Ak by si náhodou ešte nevedel o čom hovorím, poviem ti to takto. Dobrú noc tu namiesto líšok dávajú medvede a najpoužívanejšie slovo je prepáč. Áno, tušíš správne, na najbližší rok bude naším domovom Kanada alebo ako tomu vravia miestni “The Big White North”. A našou prvou zastávkou je Vancouver, žargónom miestneho obyvateľstva zvaný “Raincouver”.

Aby sme Ťa však držali v napätí a nezačali hneď šťavnatou akciou, začnime obkľukou a teda vysvetlením, prečo sme sa sem vôbec vybrali a prečo, citujem

ste radšej nemohli ostať doma, spraviť si rodinu, postaviť strom, zasadiť dom

Darina 12.09.2018

a tieto životne dôležité veci. Odpoveď na túto otázku má svoje korene ešte v našom americkom dobrodružstve. Po našom príchode na Slovensko nastala dlhá aklimatizácia. Človek si znova musel zvykať na ten náš slovenský štýl života a na slovenskú mentalitu. Ešte keď sme boli vo fáze našej asimilácie, zaumienili sme si, že si ešte aspoň raz zbalíme svojich pár švestiek a vypadneme do sveta. Myslím, že nikto nám plne neveril a možno sme si ani my tak celkom neboli istí, že sa k tomu dokopeme. Predsa len, obaja sme dokončili školy a našli si dobrú prácu. Začali sme si naplno užívať výhody sveta bezdetných dospelákov – konečne sme začali zarábať a popritom sme mali množstvo času, aby sme si zarobené korunky užili (čítaj: Alex si konečne mohol kúpiť toľko Lega, koľko len chcel).

A možno práve to bol zlomový bod. Zrazu sme si uvedomili, že ak nezačneme konať teraz, nedokopeme sa k našim zahraničným plánom už nikdy. Začal úradovať pocit bezpečia, pohodlnosť, istota stabilnej práce a síce monotónny ale zároveň veľmi spoľahlivý stereotyp. Áno, možno to znie bláznivo, pretože pohodlie, bezpečie a spoľahlivosť – to sú všetko veci, po ktorých normálny človek túži. My však nie sme tak celkom v poriadku (máme to lekársky potvrdené).

Nastal čas konať! Začalo to tak drobnou myšlienkou, že si vôbec nevieme vybaviť, kedy a čí nápad to vôbec bol. Poďme do Kanady! Ono… získať pracovné víza nie je až také jednoduché, takže sme sa do toho pustili s drobnou dušičkou a malou nádejou na úspech. Pokúsim sa Ťa uviesť do kontextu.

Working Holiday vízum je otvoreným pracovným povolením, ktoré sa udeľuje na dobu jedného roka. Nie je viazané na zamestnávateľa, takže nie je potrebné pred jeho získaním hľadať prácu. Funguje na princípe lotérie: keď Ťa vylosujú, musíš odoslať všetky žiadané podklady (napr. získanie výpisu registra trestov od FBI po odoslaní odtlačkov prstov… nežartujem… niekedy sa policajné konexie v rodine zídu – ďakujem Vladko) a pokiaľ spĺňaš všetky podmienky… tadá… máš pracovné povolenie. Žiadosť si však podáva každý individuálne – to že ho získa jeden, neznamená, že ho automaticky získa aj partner. Práve naopak, podľa toho čo sme si načítali to nie je veľmi obvyklé. Často sa páry snažia aj niekoľko rokov, kým sa im obom podarí získať pozvánku. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme boli obaja úspešne vylosovaní (iba s niekoľkotýždňovým odstupom).

Pred slastným prežívaním cestovnej horúčky nás čakala už len jedna posledná skúška odvahy – poraziť trojhlavého draka…. teda vlastne… oznámiť naše rozhodnutie rodičom (čo je v niektorých situáciách to isté)…

Po nie celkom jednoduchom súboji s drakom (skúšal to na nás so svojimi najhrozivejšími zbraňami: citové vydieranie, citové vydieranie a citové vydieranie). Naša vôľa však bola silnejšia ako pravačka Chucka Norrisa, a tak sa mohlo začať plánovanie.

Úloha číslo jedna: výber mesta. Nakoľko Kanada je pomerne veľká a každá oblasť je niečím výnimočná, rozhodovanie nebolo jednoduché. Po vložení všetkych údajov do kalkulačky zvíťazil Vancouver (áno, vybrali sme ho preto, lebo tu je teplota o trochu vyššia ako teplota Monikiných nôh . . . v lete . . . pod dekou).

Úloha číslo dva: Nudné dospelácke záležitosti. Zostávalo ešte vysťahovať sa z Bratislavy, podať výpoveď a predať auto (s čím nám veľmi ochotne pomohli milí pracovníci jedného nemenovaného autoservisu Porsche Inter Auto Slovakia s.r.o.)

Úloha číslo tri: kúpa letenky. Vieš ako je to s letenkami, stále čakáš na najlepšiu ponuku, až kým nekúpiš tú najhoršiu. Tak či onak, koncom októbra sme už mali letenky: 19 hodinový let z Viedne s prestupom v Londýne.

Úloha číslo štyri: nájsť ubytovanie a prácu. Iba žartujeme, nemali sme nič. Čo by to bolo za dobrodružstvo, keby sme išli na hotové? Mali sme ubytovanie vybavené na prvých 5 dní a vieru v srdci, že bude dostatočne teplo, aby sme prípadne prežili pod mostom.

Úloha číslo päť: naučiť sa po francúzsky. Tento krok sa napokon ukázal zbytočným kvôli dvom závažným dôvodom: a) nikto v Britskej Kolumbii reálne po francúzsky nehovorí, b) po polročnom štúdiu som zistila, že kandaská francúzština je natoľko svojská, že jej poriadne nerozumejú ani Francúzi.

Úloha číslo päť: spraviť si prieskum. Veď predsa nemôžeme ísť do krajiny, o ktorej nič nevieme. Tak sme zistili že: Kanada je druhou najväčšou krajinou sveta; Kanada má toľko jazier, koľko zvyšné krajiny sveta dokopy; keď na teba zaútočí medveď Grizzly, musíš hrať mŕtveho, keď na teba zaútočí medveď čierny, musíš ho udrieť po papuli; práve v tejto krajine vymysleli pizzu Hawaii; podľa miestnych zákonov, ak nezaplatíš svoj účet v hoteli, hotel má právo predať tvojho koňa (true story). Vybavení týmito znalosťami sme sa cítili byť pripravení čeliť cudziemu svetu.

Po Vianociach sa zdalo ako by niekto zrýchlil čas. Pätnásty január sa blížil ako Peter Sagan k finišu. Radosť sa stále častejšie striedala so záchvatmi paniky, ale napokon sme to zvládli. Týmto krátkym úvodom Ťa teda vítame pri našom malom dobrodružstve. Ak si sa dostal až sem, tak vďaka za pozornosť a na záver si môžeš užiť zopár fotiek.

Share this...

0 komentárov k “Kam sme sa to zase…Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *