O jazerách a ľuďoch

Konečne to vyzeralo tak, že sa počasie umúdrilo a Alex zahlásil, že je so svojou chromou nohou pripravený zdolať prvú poriadnu túru (hurááá!!!). Mala ňou byť právom preslávená túra k jazeru Lake O’Hara, ktoré sme mali na našom wishliste už snáď rok pred odchodom do Kanady. K jazeru sa dá dostať aj autobusom, avšak ten chodí iba dvakrát denne a je väčšinou vypredaný tak tri-štyri mesiace vopred. Od parkoviska je to k jazeru približne 12 kilometrov do kopca. To je pre nás hračka!

Prvé nemilé prekvapenie nás čakalo už pri parkovisku, kde nás rangerka parku milo privítala a upozornila nás, že popri ceste práve dozrievajú čučoriedky, takže frekvencia výskytu medveďov je taká vysoká, že keď si rukou hrabneš do vlasov vytiahneš z nich medveďa.

Dokonca jeden brumík sa celý deň prechádza popri ceste, tak sme mali byť extra hluční. To by nám už ani nastrúhaný vlas do zadného otvoru #venčeky nestrčili, tak sme boli rozhodnutí vykrikovať ostošesť (neviem prečo hovoríš, že vykrikovať, keď sme spievali tak krásne, že aj Maťo Ďurinda by mohol závidieť).

V skratke, myslím, že sme odstrašili okrem medveďov aj všetkých ľudí, všetky živé tvory a hádam ešte aj mikroorganizmy v okolí päťdesiatich kilometrov. Pevne verím, že ešte aj teraz si tie medvede spievajú “tak otvor bránu, lebo ju rozbijem!!!” či iné slovenské hitovky, ktoré sme ich usilovne učili. Síce to môže znieť ako dlhá trasa, ale je to úplne ízi-pízi túrička s veľmi miernym stúpaním, žiadne vypľúvanie pľúc, žiadne dlhé prestávky (kto by už len zastavoval, keď na teba v kríkoch niekde číha Yogi a Bubu).

Celých dvanásť kilometrov sme nestretli ani živú dušu, o to krajší bol náš zážitok, hlavne po preľudnenom Lake Louise. V každom prípade treba povedať, že jazero O’Hara, ktoré leží v nadmorskej výške 2 115 m.n.m bolo snáď to najkrajšie a najpokojnejšie jazero, ktoré sme mohli navštíviť. To, že tam chodil bus iba dvakrát denne, výrazne znížil počet turistov (nebodaj ešte budú chodiť, nie?). Boli sme tam takmer sami. Akurát nám však photoshooting jazera musela kaziť nejaká žena na kanoe, ktorá akoby naschvál furt veslovala do nášho záberu. Napokon vysvitlo, že je to Slovenska, ktorá tam žije už dlhé roky, tak sme ešte aj pár slov prehodili s krajanmi. 

Od jazera vedie mnoho ďalších turistických trás, takže ísť tam autobusom má svoje výhody, ktoré by sme chceli do budúcna určite využiť. Keďže Alex to s nohou celkom statočne zvládal, rozhodli sme sa vyjsť aspoň časť trasy na tzv. Opabin Prospect Viewpoint, odkiaľ sa nám podarilo zachytiť krásne zábery jazera z výšky a vidieť kopu chipmunkov a zopár horských svišťov. To sme sa však už museli ponáhľať dole, pretože sme chceli skúsiť odchytiť autobus. Smerom od jazera ide totiž viac autobusov ako od parkoviska hore a občas mávajú aj voľné miesta. Mali sme obrovské šťastie a ušli sa nám posledné miesta, takže sme mohli ušetriť naše nožičky a hlavne hlasivky (po ďalšom kole spievania by sa pravdepodobne život do danej oblasti vracal rovnako pomaly ako do Černobylu). 

Plánom na druhý deň bolo ďalšie vychýrené jazero Moraine Lake. Dostať sa k nemu bolo však trochu komplikovanejšie, keďže parkovisko pri jazere sa zapĺňa už skoro ráno okolo 6-7 (napriek tomu sme to skúsili, ale ty to radšej neskúšaj a ušetríš hodinu času). Druhá možnosť je dostať sa tam autobusom, ktorý vyráža z Lake Louise Overflow parkoviska. Keď sme však prišli na parkovisko, až nám padla sánka, keď sme uvideli dvojhodinový rad na autobus (ktorý ťa najprv musí vyniesť k Lake Louise a odtiaľ si musíš kúpiť ďalší lístok na autobus k Moraine Lake).

Kým sme sa dostali na rad, okolo pol 12, “predali” nám lístok na autobus zadarmo. Síce nejak nerozvinuli svoje motívy, ale s odstupom času bolo jasné, že tušili (alebo skôr vedeli), že v daný deň sa na Lake Moraine rozhodne nedostaneme. Kyvadlovka k Lake Louise boli vlastne staré typické žlté školské americké autobusy, akurát si Kanaďania dali tú námahu a veľký nápis School Bus prefarbili na žlto (nie veľmi úspešne).

To, že išlo o školské autobusy, vysvetľovalo aj množstvo miesta na nohy – proste vyrátané na maximálne také dvanásťročné deti. Pri nástupe sme si museli povinne schovať bear-spreje do vaku, pretože údajne sa pomerne často stáva, že im to tam niekto náhodou odistí a vypustí kaser do autobusu plného ľudí. Nepríjemné. K Lake Louise sme sa dostali o 12:00!!! A v tom čase sa predávali lístky na Moraine na čas 16:00!!! (všimni si tie výkričníky). Posledný autobus sa pritom z Moraine vracal o 17:00. Bolo nám jasné, že to nemá žiaden zmysel a že to skúsime na druhý deň. V ten večer sme sa presúvali do nového kempu, ktorým bol Tunnel Mountain Village II Campground. Bol to úžasný kemp! Vychytali sme miesto s perfektným výhľadom na Mount Rundle. Do večera sme sedeli pri našom piknikovom stole zakrytí dekami a popíjali pivko.

Toto sú presne tie spomienky, ktoré sa zaryjú do pamäte oveľa hlbšie ako nejaký neúspech pri Lake Moraine. Naše najkrajšie chvíle spočívali práve v týchto jedinenčých okamihov: pri sledovaní západov či východov slnka nad kanadskou divočinou.

Na druhý deň ráno skorý budíček, boli sme odhodlaní zdolať to prekliate jazero. Na parkovisko sme dorazili o 9:00 a už nás čakal hodinový rad na autobus. To sme však už boli psychicky prichystaní na to, čo nás čaká, tak sme iba trpezlivo čakali. K Lake Louise parkovisku sme sa dostali o pol jedenástej, lístky na Moraine sa predávali na 12:40. Rad na kúpu lístkov bol však asi taký dlhý ako Ludolfovo číslo a kým sme sa dostali ku kase, predávali sa lístky na 13:20.  Nevadí, nervy ešte stále zo železa. 

Našťastie, keďže mnohí ľudia stratili trpezlivosť a odišli predčasne, púšťali busári aj ľudí na neskorší čas. Človek by si myslel, že niet toho zázraku, ktorý by stál za to celodenné čakanie, ale Moraine Lake je proste miesto, ktoré každý návštevník Kanady musí vidieť a pretrpieť tú masovosť. Neviem čo sa dá k tomu dodať, proste kukaj:

Čakaním nám v podstate prešiel celý deň, takže nám nezostávalo už nič, iba sa presunúť do Banffu. 

Nasledujúci deň malo celý deň liať, takže náš plán bol jednoduchý: oddych, najesť sa v meste, oddych a oddych. Veď aj také dni treba. Avšak netreba taký celý týždeň, takže nás celkom strašila predpoveď počasia na ďalšie dni. Dážď, dážď, dážď a dážď. Našim plánom bolo pôvodne presunúť sa na sever do národného parku Jasper, kam vedie niekoľko hodinová cesta po preslávenej horskej ceste Icefields Parkway. Avšak samotná táto cesta je zážitok sám o sebe a treba si ju užiť, zastaviť na každej možnej zastávke. A zrovna na tejto ceste hlásili dokonca sneženie. Síce sme mali chtiac-nechtiac po prezutí už zimné pneumatiky, ale predsa len sme nechceli riskovať sneh na ceste, kde sa nedá chytiť mobilný signál a vyševsto kilometrov niet žiadnej benzínky.

Bolo rozhodnuté: pokračujeme na východ až do Calgary, aj tak sme mali v pláne aj mestskú turistiku a tá sa dá robiť aj za mierneho dažďa.V Calgary sme chceli stráviť dva dni a potom sa posunúť ďalej na východ do mestečka (alebo skôr dedinky… alebo skôr osady) Drumheller, kde sme chceli preskúmať fosílie dinosaurov.