Calgary
Calgary je najväčším mestom provincie Alberta a zvykne sa nazývať aj mesto bielych golierov, kvôli veľkému počtu korporátov. V roku 2015 malo Calgary najvyšší počet milionárov na počet obyvateľov v Kanade. A to najmä kvôli tomu, že Calgary je lídrom v ropnom a plynárenskom priemysle v Kanade. Vysoké príjmy, nízka nezamestnanosť. Väčšina ľudí však Calgary pozná preto, že sa tu konali prvé kanadské Zimné Olympijské hry v roku 1988. A týmto sme asi vyčerpali všetko, čo sa o tomto meste oplatí povedať…. Avšak, aby nebol náš dnešný článok taký krátky, budeme ťa zdĺhavo nudiť tak, ako sme sa tu nudili my. Toto je príbeh o tom, ako sme plánovanú trojdňovú návštevu mesta vtesnali do troch hodín.
Pri našej prehliadke sme nechceli nechať veci na náhodu, tak sme nasledovali knižného turistického sprievodcu Lonely Planet, kde odporúčali navštíviť časť Calgary Uptown, konkrétne uličku 17th Ave, kde to údajne strašne žije a je to plné podnikov, reštaurácií a všetkého možného. Trepali sme sa tam pešo asi pol hodinu, aby sme zistili, že sú tam 3 predražené reštaurácie a dvaja zatúlaný ľudia.
Jediná zaujímavá vec bolo objavenie maďarskej reštaurácie po ceste tam. Avšak vyzerala tak strašidelne, že sme mali obavy, či sa to volá maďarská kvôli maďarskému jedlu, alebo kvôli tomu, že tam do jedál porcujú Maďarov. No nič. Tak sme už naozaj hľadali v sprievodcovi, kde nájdeme niečo ako centrum – samozrejme, ďalších dvadsať minút pešo. Tam sme našli jedinú povedzme prekvitajúcu ulicu v celom Calgary, Stephen Avenue, kde to už aspoň trochu vyzeralo ako živé mesto. Ak zvažuješ cestu do Calgary, nerob to, nič tu nie je.
Hotel by nás vyšiel okolo 160 CAD na noc, čo sme odmietali zaplatiť v meste, kde by sme proste druhý deň nemali už čo robiť (čo by sme vlastne robili zvyšok prvého dňa?). Tak sme sa po troch krásnych hodinách strávených v Calgary rozhodli pokračovať v našej ceste a posunúť sa do Drumhelleru. Čakala nás hodinka aj pol cesty. A vtedy to nastalo. Pri vychádzaní z mesta. Ten zvuk. Čo to je? Sú to naše brzdy? Nie, to sa nám proste musí zdať. Bohužiaľ, to že sme sa ten zvuk snažili ignorovať, nič nezmenilo na reálnych faktoch a niekde v hĺbke duše nám bolo jasné, že varovné slová automechanika sa začali stávať skutočnosťou. Nič to, taká maličkosť nás predsa od dobrodružstva neodradí, s brzdami vie predsa šoférovať každý.
Drumheller
Pár kilometrov za Calgary sme začali seriózne uvažovať nad tým či tá naša zem naozaj nie je plochá. Proste sme sa nachádzali na hrudníku Kiery Knightley. Naše brzdi pekne spievali pri každej potrebe spomaliť a jediné šťastie bolo asi to, že tých zákrut tam veľa nebolo. Už sme iba čakali kedy cez cestu začnú preletovať chumáče suchej trávy a oproti nám začne cválať kovboj. Späť ale k Drumhelleru. Prečo sme sa vôbec rozhodli do tejto bohom zabudnutej časti krajiny vyraziť?
Aj keď to nie je úplne najznámejšia informácia o tejto krajine, v Kanade sa nachádzajú jedny z najväčších nálezísk dinosaurích fosílií na svete. Jednou z oblastí, kde sa našli bohaté náleziská, sú tzv. Badlands, teda vo voľnom preklade zlá zem/krajina. Názov získali od raných francúzskych prieskumníkov, ktorý kvôli strmým svahom a hlbokým kľukatým roklinám označili tento kraj za “krajinu, ktorú je ťažké prejsť”, teda “lands bad to cross”.
A v týchto oblastiach v roku 1884 geológ Joseph Burr Tyrrell počas svojho výskumu kopal jamky, a hľa, našiel lebku 70-miliónov ročného dinosaura. Tento druh dinosaura dostal pomenovanie Albertosaurus sarcophagus, teda “mäsožravá jašterica z Alberty”. Následné výkopy odhalili bohaté náleziská, ktoré sú vystavené v múzeu práve v tomto mestečku. Drumheller je mestečko asi 110 kilometrov od Calgary a asi najväčšou atrakciou je Royal Tyrrell Museum of Palaeontology (áno, áno presne to čo robil Ross z Priateľov) a to sme si samozrejme nechceli nechať ujsť.
Keď sme do Drumhelleru konečne dovŕzgali, bolo asi päť, múzeum zatvarálo o deviatej, mali sme ešte štyri hodiny na prehliadku ale mali sme čo robiť, aby sme to celé prešli. Vo svojej zbierke majú vyše 160 000 fosílií, no tých vystavených je okolo 800. Celkovo bolo v Kanade objavených cca 100 druhov dinosaurov. Toto múzeum však neslúži iba ako výstavisko, ale aj ako výskumné centrum a miesto, kde sa fosílie opravujú a skladajú. Zaujímavosťou je napríklad aj to, že spracovanie vzoriek, ktoré majú momentálne nazbieraných im vystačí na 45 rokov práce. ň
Ešte pred odchodom z Drumhelleru zastávka pre víno, nakoľko sme vedeli, že keď chceme večer prežiť s ako-tak kľudnými nervami, bude to potrebovať nejakú tú medicínu. Najbližší voľný hotel od Drumhelleru sme našli vo vzdialenosti cca 200 kilometrov v mestečku Hannah, ktoré je zhodou okolností aj rodným mestom kapely Nickelback. To už naše auto znelo akoby sa pod ním párila asi miliarda mačiek. Recepčný na hoteli bol velmi premotivovaný a hneď nám začal ukazovať kde čo nájdeme. “Tu je bazén kde sa môžete okúpať, tu si môžete spraviť kávu, a tu je popcorn zadarmo”. Od vynervovania sme sa ani poriadne nevedeli sústrediť, čo hovorí a jediné čo sme chceli, bolo vyprať si veci a zatvoriť sa na izbe s vínom. “Popcorn? Zadarmo?, no dobre, keď už toľko nastojíš, tu mám tašku”. Vieš ako, treba sa prezentovať v ďalekých končinách, takto aspoň netreba vlajku vyťahovať.
Servis sme potrebovali už veľmi urgentne, ale nakoľko bola sobota večer a tie sú cez víkend zatvorené, museli sme sa rozhodnúť. Zostať v Hanne, čo je mimochodom strašná diera (veď ich jediný “úspech” je Nickelback, to už o ničom vypovedá) a čakať do pondelka, kým otvoria nejaký servis a povedia nám, či nám tie brzdy vlastne vedia opraviť. Alebo sa na druhý deň vrátiť do Canmore a radšej skúsiť šťastie tam. Canmore bol súčasťou nášho itinerára a na rozdiel od Hanny tam bolo čo robiť. Tak sme sa rozhodli teda pre možnosť číslo dva.
Ráno sme si pozbierali svoje švestky, (v našom prípade popcorn) a vybrali sa smer Canmore. Čakala nás teda asi tristo kilometrov dlhá cesta. Snažili sme sa ju naplánovať tak, aby sme na ceste mali čo najmenej zákrut (vyrátali sme 3 zákruty na 300 km) a keďže brzdenie bolo naozaj bolestivé, rozhodli sme sa, že sa budeme tváriť, že stopky neexistujú. Ku každej križovatke sme snažili prísť tak aby sme nemuseli zastaviť, vyzeralo to asi takto.
Naštastie sme to celé zvládli, poviem ti ale nebolo to nič príjemné. Prejsť 300 kilometrov na pokazených brzdách a počúvať ako brzda, alebo čo z nej zostalo, pomaly ale isto odkusáva z disku, bolo riadne stresujúce (možno aj hlúpe no moc možností sme nemali). Našťastie sme to ale zvládli. Bol super pocit zaparkovať v Canmore, v kempe rozložiť gril a už len oddychovať.
0 komentárov k “O kanadskom divokom západe”Pridajte vlastný →