O tom, ako hora k Mohamedovi prišla

Ešte hádam pred našim odchodom do Kanady dostali rodičia z oboch strán ponuku prísť za nami v lete. Ale ako to už s rodičmi býva, nejaké tie výhovorky sa vždy nájdu. Už sme ani nedúfali. Napokon však maďarská strana staršej generácia nabrala odvahu a rozhodla sa prekonať jazykové aj geografické bariéry. Benkőovci idú do Vancouveru!

No ak mám pravdu povedať, mala som z toho hádam ešte väčší stres ako naši. Tí totiž nikdy v živote ani do lietadla nesadli a zrazu ich čakala 17 hodinová cesta s prestupom na druhý koniec sveta. Čakala ma bezsenná noc, neustála kontrola telefónu a messengeru, premietanie katastrofických scenárov, čo všetko sa môže pokaziť. Čakanie na letisku bolo hádam ešte horšie: kontrola telefónu a čakanie na telefonát od imigračného policajta, že tam majú nejakých nelegálnych maďarských imigrantov pašujúcich horalky alebo čo. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sa naproti nám iba polhodinu po prílete vyrútili dve vysmiate (a teda aj trošku uplakané) známe tváre!

Dva týždne strávené s rodičmi prebiehali trochu inak ako aktívne dni s kamarátmi. Predsa len už naši majú svoju… ehm… jak to povedať. No rodičia sú ako víno, oni nestarnú ale zrejú (wink wink). Celodenné výlety a byť celý deň na nohách nebolo zrovna podľa ich gusta. A teda buďme úprimní, niekedy to zas nebolo iba o nedostatku síl ale o lenivosti (a nie, nevymažem to!). Na druhej strane sme ich však chceli čo-to ukázať, predsa len sú na druhej strane sveta a možno už takúto cestu nikdy nepodniknú.

Napokon z toho myslím každý niečo vyťažil. Spravili sme zopár “lemriacich” dní, keď sme doslova nevyšli za plot našej záhrady. My sme boli odmenení po 6 mesiacoch abstinencie domácou slovensko-maďarskou stravou. Dokonca nastalo aj to, v čo sme ani už neverili: konečne sme využili náš bazén na dvore! No dobre, bolo to iba raz a asi iba na desať minút, lebo napriek nezvyčajne vysokým teplotám a krásnemu počasiu sme stále ešte v Kanade a tá voda bola akože fakt že ľadová. 

No a potom samozrejme tieto oddychové dni striedali aktívne dni, počas ktorých sme (napriek protestom niektorých zúčastnených) nachodili mnohé kilometre. Keďže sme s našimi navštívili väčšinu miest, ktorú sme pozreli aj s kamarátmi, nebudem ťa zbytočne nudiť. Sústredím sa radšej na nové objavy.

Rogers Arena

Snáď každý vie, že správny dospelý Kanaďan má v priemere okolo 25 zubov, pretože zvyšok mu vybil hokejový puk. Áno, Kanada žije hokejom a samozrejme NHL-kou. Takže otec, ako pravý športový fanúšik, musel samozrejme naživo vidieť aj tunajší štadión nesúci názov Rogers Arena. Bohužiaľ, v lete sa zápasy nehrajú, takže sme plánovali iba krátku prechádzku po okolí a zopár fotiek z vonku. Štadiónový obchod je však našťastie otvorený celý rok, a tak sme išli aspoň popozerať. Na naše prekvapenie, presne keď sme vošli do obchodu, zvolávali ľudí na prehliadku. Ani sme nevedeli, čo koľko stojí, iba sme rýchlo utekali k pokladni zaplatiť lístky, veď si takúto príležitosť nemôžeme nechať ujsť. 

Rogers Arena bola postavená v roku 1995, aby nahradila starý chátrajúci štadión. Je domovom domáceho NHL tímu Vancouver Canucks a národného lakrosového tímu Vancouver Warriors. Aréna hosťovala aj hokejové zápasy počas ZOH v roku 2010.

Čo sa týka podrobnejších informácií, moc ti asi neposlúžim. Počas prehliadky ma nejaká Číňanka sexuálne obťažovala (hladkala ma po zadku) a z tej psychickej traumy mám amnéziu. Žartujem. Vyšumelo mi to z hlavy, lebo proste šport ide mimo mňa. To obťažovanie sa naozaj stalo. Takže ťa, milý čitateľ, viem potešiť iba nejakými zaujímavosťami, ktoré mi utkveli v hlave. Najviac nás zaujal tzv. Club 500, čo je súkromný klub na najvyššom poschodí arény a ponúka skvelý výhľad na celú ľadovú plochu a ešte k tomu tam počas celého západu servíruje čerstvé jedlo. Najlepší výhľad je však z tzv. suites, čo sú apartmániky so súkromným barom a záchodom, väčšinou pre väčšie skupiny. Cena za takýto apartmán na jeden zápas vychádza tak okolo 6000-10 000 dolárov, alebo si ho môžeš prenajať rovno na celý rok s neobmedzeným vstupom. Potom si ale priprav tak okolo 200 000+ dolárov. To keby si mal nejaké peniaze navyše a nevieš čo s nimi. 

Čo sa týka tímu ako takého, názov Vancouver Canucks je odvodený od mena kreslenej postavy Johnnyho Canuck-a, superhrdinu, ktorý sa objavoval v politických karikatúrach koncom 19. storočia a počas druhej svetovej vojny. Johnny bol drevorubačom a personifikáciou národného ducha.

Whalewatching

Rodičov sme sa rozhodli zobrať aj do Viktórie a ukázať im hlavné mesto. Naša cesta sa uskutočnila iba pár dní pred mojimi narodeninami a ja som dostala za úlohu vybrať si darček. Takže som sa rozhodla využiť príležitosť a vypýtala som si to, po čom som už od príchodu do Kanady tajne túžila – pozorovanie veľrýb. Problém s pozorovaním veľrýb je, že nikdy nemáš istotu, že ich uvidíš. Je to z nasledujúceho dôvodu:

Vráskavec bol subjektom veľrybieho priemyslu, ktorý v polovici dvadsiateho storočia dohnal veľryby takmer k vyhynutiu. Našťastie však do platnosti vstúpili veľmi prísne regulačné zákony a hľa, takmer po 40 rokoch sa veľryby na toto územie vrátili. V súčasnosti žije vo vodách Britskej Kolumbie od 3000 do 5000 veľrýb. Sú chránené a pozorovanie veľrýb je prísne regulované: firmy nemôžu využívať žiadnu technológiu na snímanie. Firmy sa teda spoliehajú iba na svojich oceanológov, ktorí majú správanie veľrýb v malíčku a teda dokážu predvídať, kde približne sa budú nachádzať. 

Z tohto dôvodu sme boli teda až na ihlách, či vôbec nejaké tvory uvidíme a či nevyhadzujeme nehorázne peniaze len tak do vzduchu. Usmialo sa však na nás šťastie, pretože asi pol hodinu po opustení prístavu sme už pozorovali samičku vráskavca obrovského. Typické správanie vráskavcov je, že pri kŕmení vyjdú na hladinu iba na niekoľko nádychov a ponorení a potom zmiznú zase v hlbinách oceánu. My sme však natrafili na hravú samičku Anvil, ktorá plávala na chrbte, mávala nám, skákala do vody a proste sa asi hodinu predvádzala.

Po tom sme Anvil opustili a vybrali sme sa hľadať ešte nejaké tie kosatky, nech je zážitok kompletný. Tu sa zážitková jazda pre niektorých nepríjemne zvrtla. Naháňanie kosatiek bolo totiž naozaj jak vystrihnuté z filmu Nebezpečná rýchlosť. No a táto rýchla jazda a odrážanie sa na divokých vlnách spôsobila neplechu a jeden z členov našej štvorčlennej posádky (nebudeme predsa menovať, nebuď zvedavý) skončil na záchode objímajúc misu. V každom prípade to bol (teda aspoň pre zvyšok posádky, ktorí udržali obsahy svojich žalúdkov pod kontrolou) skvelý zážitok. Aspoň zopár zaujímavosti o vráskavcoch: Vráskavce putujú každý rok až 25 000 km. Kŕmia sa v polárnych vodách ale na zimu migrujú do tropických oblastí, kde privedú na svet mláďatá. Vráskavce sú samotári, pohybujú sa väčšinou samy alebo v malých skupinách, väčšinou sa do skupín spájajú iba kvôli spoločnému lovu. Samec vráskavca je známy tým že „spieva“ dlhú, hlasnú a komplexnú pieseň. Niektoré jedince spievajú sústavne aj viac ako 24 hodín. „Pieseň“ sa každý rok mení a samce ktoré spievajú pieseň z minulého roka majú smolu, lebo samice sa snimi nechcú páriť. Ak si chceš vypočuť ako taká hitovka znie, pusti si nasledujúci link. Musíme ťa však informovať, že je to už old school pesnička a samičky na ne túto sezónu neulovíš:

Whistler

O Whistleri ako dedinke sme už písali v prechádzajúcom článku a nechceme sa moc opakovať. Avšak udalosti tohto dňa vo vysokej miere ovplyvnili nadchádzajúce cestovanie, takže tu proste nesmie chýbať. Už po niekoľkých dňoch s rodičmi sme zistili, že ideálna túra je pre nich taká, kde nás k peknému výhľadu vynesie lanovka. Tak sme si to namierili na vrch Whistler, na ktorý sa dostaneš lanovkou z dedinky Whistler. Bol to predposledný deň s rodičmi, tak to chcelo nejaké parádne zakončenie, a to teda bolo. Najprv  sme sa vybrali na vrch Blackcomb Mountain, odkiaľ vedie tzv. 360 lanovka na Whistler – je to jedinečná lanovka, ktorá vedie medzi dvoma horami, a teda ti zostáva iba dúfať, že je lano pevné (teda aspoň pevnejšie ako na Sea to Sky Gondole). Napokon sa osudovým nestalo ani tak to lano, ako skôr Alexove dve ľavé nohy, ktoré ho na štrkovej cestičke zradili no a… skončili sme pri poskytovaní prvej pomoci pri obväzovaní kolien i lakťa. Výhľad na vrchole bol však jedinečný, je pre nás ešte stále nepochopiteľné, ako sa toľká nádhera môže nachádzať iba kúsok za Vancouverom. Predposledný deň s rodičmi bol teda plný zážitkov. Dúfame, že si to starí užili rovnako ako my. Tak nás už teda čakala iba cesta na letisko, zopár vyrovených sĺz a rozlúčka na zvyšné mesiace.