O tom, ako sa slivovica na javorový sirup premenila

Ani to tak dlho netrvalo a ako sme sľúbili, článok číslo dva je tu. Dúfam, že už ti nemusím pripomínať našu rutinu a ty pohodlne sedíš a božská ambrózia v podobe kávy je už na stole. Dosť bolo ale zbytočných kecov, poďme rovno k veci.

    Ako už stará mať vravievali, keď si niečo želáš, tak sa to aj splní. No, neviem koľko pravdy je práve v tomto výroku. Každopádne, želali sme si ísť na rok do Kanady a ono sa tak nejak podarilo. Poďme ale pekne poporiadku. Pätnásteho januára sme sa zobudili, dali si posledné slovenské raňajky a kávu, nahádzali kufre do auta a poď ho do Viedne. Znie to ako pokojná idylka, ale ubezpečujem Ťa, že sme boli s nervami v prdeli. Celý predchádzajúci týždeň snežilo jak bláznivé, po celej Európe sa zatvárali letiská a ako inak, Bratislava oznámila dopravné obmedzenia kvôli stavbe obchvatu. Cesta našťastie ubehla rýchlo a bez akýchkoľvek problémov. Na letisko sme dorazili zhruba o deviatej. Lietadlo odlietalo až o pol dvanástej, takže sme mali ešte kopec času. Odovzdali sme teda batožinu a keďže sme sa všetci snažili čo najviac oddialiť lúčenie, zbehli sme ešte na jednu kávičku. Potom sme sa už len presunuli k letiskovej kontrole rozdali sme posledné bozky a posledné slzy a plný očakávaní sme sa vybrali v ústrety novému dobrodružstvu. Na ceste nás čakal iba jeden prestup, a to v Londýne, kde sme mali čakať štyri hodiny na ďalšie lietadlo.

    Keď sme vystúpili z lietadla v Londýne rozhodli sme sa, že si dáme aspoň nejaký obed, čo nakoniec nebola taká ľahká úloha ako spočiatku vyzerala. Ak si už niekedy letel lietadlom a objavil si “čaro” duty-free zóny, asi vieš, že reštaurácie sú tam predražené asi ako CTčka v slovenskom zdravotníctve. Preto jediná možnosť, ako sa tu najesť a nenechať tam obličku je, že nájdeš nejaký fastfood. To bola ale v Londýne nesplniteľná úloha. Tak za prvé, Heathrow je celkom veľké letisko (zaberie dosť času obehnúť ho celé) a za druhé, asi po hodine hľadania sme zistili, že sa tu naozaj žiaden fastfood nenachádza. Nič to, život nám zachránili nejaké potraviny, kde sme našťastie našli teplé jedlo. S plným žalúdkom bola naša vyhliadka na 9 hodinový let hneď krajšia.

    Po nasadnutí do druhého lietadla to vyzeralo, že toho tento stroj už má veľa za sebou. Nakoľko sme mu nechceli podkopávať sebavedomie, aby sa nenaštval a nenechal nás niekde v strede Atlantiku, poslušne sme sa usadili a bez zbytočných komentárov sme čakali na štart. Potom sme si už mohli naplno užívať svet z výšky. Samozrejme, táto aktivita udrží pozornosť asi tak 20 minút, na zvyšných osem hodín si potom musíš nájsť niečo iné. V našom prípade to bolo čumenie do obrazoviek pred nami a neskôr spánok. Celkovo ale cesta ubehla rýchlo, možno aj preto, že sme celú cestu pili víno (každý predsa pozná jeho blahodárne účinky) a dokonca aj jedlo bolo na hranici znesiteľnosti.

    Vo Vancouveri sme pristáli o pol ôsmej a prvé, čo nás prekvapilo bola výzdoba letiska – samé indiánske motívy. Naozaj sme dorazili do nového sveta. Ak si už niekam letel, vieš, že prvou zastávkou po vystúpení z lietadla je kontrola pasov a colná kontrola. Tu od nás páni s odznakmi našťastie nič nežiadali (asi za to, že nás považovali za Írov… keby vedeli, že sme zo Slovenska, hneď by nám batohy prehľadávali), takže sme sa tam dlho nezdržali. Odtiaľ smer batožina a napokon posledná skúška tohto dňa – vybavenie pracovného povolenia. Síce sme mali povolenie odsúhlasené, ale o vstupe do krajiny a vydaní potrebných dokumentov v konečnom dôsledku vždy rozhoduje imigračný pracovník za prepážkou a ty nikdy nevieš, ktorou nohou dnes vstal z postele. Nasledovali sme teda šípky v napätom očakávaní, až kým sme sa nedostali do miestnosti plnej stoličiek rozložených tak, aby bolo čo najzložitejšie dostať sa k okienku. Po zdolaní labyrintu stoličiek sme odovzdali všetky potrebné dokumenty a ujco nám všetko vydal, skoro bez slova. Niektorí novoprišelci avšak také šťastie nemali, lebo ich tam dusili jak bravčové mäso na segedín.

    Takže čo ďalej pýtaš sa? Od v tom čase už veľmi vytúženej postele nás delila ešte hodina autobusom. To sme ešte nevedeli aká zábavná jazda to bude. Asi prvá vec, ktorá nás vo Vancouveri zaujala a zároveň pobavila, boli nápisy na autobusoch. Skrátka, na autobusoch, ktoré boli mimo prevádzky, blikal nápis NOT IN SERVICE. SORRY. (Mimo prevádzky. Prepáč.) Ono v zásade je to taká blbosť, ale pre naše slovensky nastavené mysle bolo to slovíčko „prepáč“ fakt prekvapujúce. Vieš si asi predstaviť, ako by takýto nápis vyzeral v Bratislave (Mimo prevádzky. A neotravuj). Ale späť k téme. Ovešaní taškami sme sa pomaly vyštverali do autobusu. Sranda ale začala, keď sa pani šoférka rozbehla. Pôvodne sme si mysleli, že autobusári v Bratislave jazdia ako psychopati. Po tom, čo sme zažili tu, sme zistili, že tí vancouverskí boli aktívne zapojený do tých najbláznivejších scén z filmu Mad Max. Aby som to ale nenaťahoval ako gumu v gaťách, počas celej jazdy sme v autobuse lietali ako handry a naša batožina s nami.

Po hodine, ktorá by sa dala prirovnať k najbláznivejšej horskej dráhe, sme konečne dorazili. Naše prvé kanadské ubytovanie. Našli sme si ho cez AirBnB asi mesiac dozadu. A podľa fotiek to vyzeralo fakt super. Tu nás už ale našťastie žiadne prekvapenie nečakalo a keď sme vošli dnu, všetko vyzeralo úžasne. Veľká posteľ, krb, vybavená kuchyňa, krásna kúpelňa, no proste všetko čo je nutné na vysporiadanie sa s jetlagom. O tom ale neskôr. Ďalší postup už asi poznáš. Rýchla sprcha, hodiť sa do pyžama a zaľahnúť do (v tú chvíľu) najmäkšej postele na svete.

A začala sa byrokracia

Samozrejme každý správny nový život musí začať tým najdôležitejším, a to chodením po úradoch. Veď ako lepšie spozná človek mesto, než ako preskúmaním jeho inštitúcií (samozrejme, okrem preskúmania jeho verejných záchodov)? Nepredbiehajme však udalosti a vráťme sa k spomínanému jetlagu. Cez časové pásma sme necestovali prvýkrát a preto sme vedeli, čo asi môžeme očakávať. Veď sme predsa úplne v pohode prežili cestu do Illinois, kde je časový rozdiel oproti Slovensku šesť hodín. Aký rozdiel môžu spraviť tri hodinky navyše? Na naše prekvapenie veľmi veľký. Alebo sme iba my za tie tri roky tak zostarli? (Je to iba rečnícka otázka, ak chceš s nami zachovať kamarátsky vzťah aj do budúcna, radšej neodpovedaj). No poviem Ti, nasledujúce dni boli čistým peklom. Pred nami plno vybavovačiek a my sme nemali síl ani na otvorenie viečok. Ak si nájdeš na nete článok o príznakoch pásmovej choroby, tak v skratke, mali sme ich úplne všetky. Nespavosť a celodenná únava boli len tým príjemnejším začiatkom. Totálne sa nám pokazilo trávenie, po každom jedle nám bolo nevoľno a občas sme mali také závrate, že sme až očakávali nedobrovoľný prechod do ríše snov. Vážne sme začali uvažovať o tom, či sme cestou nechytili nejakú pliagu a či nezačneme náš výlet rovno návštevou miestneho lekára. Našťastie nás ujo google ubezpečil, že je to v naprostom poriadku a treba len počkať na pominutie príznakov. Podľa ľudových povier je však dĺžka liečby nasledovná: na každé prekročené časové pásmo treba rátať jeden deň na zotavenie. Ale čakať deväť dní? No to určite! Hybaj ho do mesta choroba-nechoroba.

Tak to napokon aj dopadlo. Naša prvá návšteva centra trvala asi pol hodinu, z toho sme dvadsať minút hľadali miesto kde do seba natlačíme prvé kanadské jedlo- bagetu zo Subway. Aby sme boli spravodliví, naším plánom bolo sadnúť si na plnohodnotný brunch v najlepšej raňajkovej reštaurácii v meste, ktorú sme dôsledne vybrali po hodinovom googlení. Už sme sa aj videli pri tanieri plnom amerických palaciniek preliatych domácim javorovým sirupom. V očakávaní sme sa teda trepali cez celé mesto, len aby sme zistili, že práve v daný deň majú kvôli údržbe zatvorené. Malo to však aspoň jednu výhodu, boli sme pomerne blízko k našej cieľovej destinácii tohto dňa – Service Canada. Je to dajme tomu taká tunajšia alternatíva k úradu práce. Aby sme totiž mohli legálne pracovať, potrebovali sme získať tzv. SIN číslo – číslo sociálneho poistenia. Našťastie nás tu nečakalo štvorhodinové čakanie ako v prípade slovenského úradu práce a ani nás tu nečakalo mrzuté privítanie a hlúpe poznámky ako na slovenskom úrade práce. Tu nás čakala prvá skúška angličtiny, a to hláskovanie mena. Podaktorí z nás týmto testom prešli úspešnejšie ako druhí…ehm. (Áno, Monika mala problém! Keby si si myslel, že nie, tak presne tak to bolo. Ja som tam zatiaľ odhláskoval celú kanadskú hymnu, boha jeho). Všetko sme však zvládli do 15 minút a tým sa skončila naša prvá prehliadka mesta, pretože sme urgentne potrebovali doplniť baterky poobedným šlofíkom.

    Podobne prebiehal aj druhý a tretí deň, počas ktorého sme potrebovali vybaviť bankový účet a kanadskú SIM kartu. S účtom sme pochodili celkom dobre, pre novoprišelcov tu totiž majú niektoré banky vedenie účtu na rok zdarma. A s kreditkou sa tiež veľmi neserú, rovno Ti ju vystavia k účtu bez toho, aby si potrebovali preveriť tvoju finančnú solventnosť. Severná Amerika proste žije na kreditkách. Menej šťastia sme mali s výberom mobilného operátora. Naša voľba padla na Freedom Mobile kvôli ich vynikajúcej ponuke: neobmedzené volania a SMS-ky a k tomu 10GB dát za neuveriteľných 50 dolárov mesačne (pod takúto cenu sa u mobilných operátorov, bohužiaľ, dostaneš iba ťažko). Ako sa však hovorí, človek sa učí zo skúseností. A nám skúsenosti pri precestovaní celého mesta ukázali, že náš úžasný operátor nemá pokrytie v polovici mesta. Cenu teda máme síce dobrú, ale namiesto prijímania hovorov udržiavame kontakt s okolitým svetom a potenciálnymi zamestnávateľmi iba prostredníctvom odkazovej služby, kde nám v čase našej “neprítomnosti” nechávajú správy.

    Ak si v tomto článku čakal podrobnejší opis Vancouveru, bohužiaľ, musíme Ťa sklamať. Prvé dni sme proste na dlhšie prehliadky po meste nemali absolútne žiadnu energiu. Naše výletíky sa obmedzili na cca 15 minútové prechádzky a na nákup nevyhnutností. Boli sme vôbec radi, že sme dokázali vybaviť najzákladnejšie horeuvedené veci, ktoré boli nevyhnutné k založeniu nového života v Kanade. Po zdolaní prvých nástrah veľkomesta sme mohli postúpiť k ďalšiemu levelu a asi k najťažšej úlohe nášho dobrodružstva – hľadanie ubytovania a práce.

    O tom ale už nabudúce. Zatiaľ sa musíme rozlúčiť a poďakovať ti za trpezlivosť. Ak si sa dostal až sem, existujú iba dve možnosti. Buď sa fakt nudíš a nemáš čo lepšie na práci, alebo si na tom podobne ako my a k tomuto blogu sa rád vraciaš. Tak či tak vďaka a vidíme (čítame?) sa pri ďalšom článku. Na záver si ešte môžeš pár fotiek. Slovami Freddieho Mercuryho:


Share this...

0 komentárov k “O tom, ako sa slivovica na javorový sirup premenilaPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *