Nadišiel deň D. Deň, na ktorý sme sa chystali už od nášho príchodu do Kanady, deň, na ktorý sme šetrili celé mesiace a odškrtávali dni na našom podomácky vyrobenom škrtacom kalendári. Od osudovej nehody na Whistleri uplynulo niekoľko dní. Alex po úraze niekoľko dní nevedel takmer vôbec chodiť, noha už začínala kvitnúť a jediné čo zvládol bolo to, že si to odkrivkal spred telky na záchod či do kuchyne.
Naše dni sa sústredili na plánovanie cesty, spisovanie nákupného zoznamu nevyhnutností na cestu a hlavne na pravidelné čistenie rany a natieranie antibiotickou masťou. Napokon však liečenie prinášalo aké-také zlepšenie a prišiel čas vydať sa napospas dobrodružstvu. Deň pred odchodom sme doladili posledné detaily na aute: poskladali sme posteľ, namontovali závesy, doladili techniku a stiahli fľašu vína… na zmiernenie cestovnej horúčky. Pozri ako pekne to v našom budúcom príbytku vyzeralo:
Ráno siedmeho augusta sme zbalili zvyšné veci, preniesli do auta paplóny a ustlali si posteľ, veď nás čakala prvá noc v “divočine”. Ešte zastávka na benzínke na doplnenie šťavy, hlboký nádych a okolo pol jednej sme vyrazili na našu mesačnú cestu po kanadských horách a dolinách. Zbytočne ti tu budem rozpisovať naše plány a to z dvoch dôvodov: nie sme veľmi na plánovanie a v tom vidíme čaro našich ciest, postačí nám vedieť aspoň približné miesto, kde budeme v daný deň prespávať. A po druhé, naše plány väčšinou aj tak nikdy nevyjdú, a tento výlet bol toho úplným dôkazom, mali sme dni keď sa pokazilo, čo sa len mohlo, ale aj dni, keď sme sa proste nechali unášať šťastnými náhodami. O tom ale neskôr. Poďme pekne po poriadku.
Našou prvou zastávkou malo byť mestečko Kelowna, nachádzajúce sa v preslávenej Okanagan Valley. Jedná sa o jednu z najteplejších oblastí Kanady, sústreďujúcej sa okolo jazera Okanagan. Názov mesta Kelowna je odvodené od jazyka domorodých obyvateľov z oblasti Okanagan a v preklade znamená samicu medveda grizly. Našťastie, žiadneho grizlyho sme tu nestretli. Región je preslávený pestovaním ovocných plodín, ale najmä vďaka pestovaniu viniča, a teda nespočetným množstvom vinární. Naše ubytovanie sme vyberali počas jazdy a mal ním byť kemp v Bear Creek Provincial Park. Počasie nám prialo, dokonca hádam až priveľmi, už pri príchode do regiónu Okanagan nám teplomer ukazoval okolo 34 stupňov, a teda po pol roku v chladnom Vancouveri nás čakal doslova teplotný šok. Po príchode do kempu sme (ako inak) zistili, že kemp je plný, ale majú k dispozícii tzv. “Overflow” parkovisko, teda na prespanie v aute ako stvorené. Kemp ležal pri brehu jazera Okanagan, ktoré je známe napríklad tým, že v ňom žije slávna jazerná príšera Ogopogo (kanadská sesternica Loch Ness-kej príšery). Vyzerá asi takto:
Tu sa zrodil jeden z najmilších zvykov našej dovolenky, keďže tu bolo tak neskutočné teplo, každý večer sme si vzali naše kempovacie skladacie stoličky, rozložili ich pri brehu jazera a v tme, pri počúvaní vĺn (a samozrejme kúpajúceho sa Ogopoga) sme popíjali pivečko a kecali do neskorých večerných hodín.
A čo naša prvá noc v aute? Bola to trochu nočná mora: auto sme mali po celom dni úplne prehriate, okná sme sa báli otvárať kvôli komárom (plánovali sme si kúpiť sieťku na okná, ktorým by sme tento problém vyriešili, ale nikde sme ich nezohnali). Prvú noc sme sa teda naozaj kúpali vo vlastnom pote, snažiac sa nájsť pohodlnú polohu. Ešte k tomu som sa v noci prebudila pravdepodobne kvôli nočnej more a ako som prudko vyletela, poriadne som si… jak to pekne povedať… buchla hlavu o strop auta. Aspoň ma ten úder poriadne uspal. Ráno prišla ďalšia výzva, ako nájsť vo veľkom množstve kufrov a krabíc presne to, čo potrebujeme. Trvalo niekoľko dní, kým sme si vytvorili režim a zapamätali si, v ktorom boxe máme čo uložené. Po pár dňoch už každý vedel svoju úlohu a ranné (a aj večerné) prípravy sme zefektívnili.
Späť však ku Kelowne. Čo sa týka samotného mesta, no, moc tu toho nenájdeš. Naša prehliadka začala v 36 stupňoch (o 10 ráno), v ktorých sa pomaly nedalo ani existovať. Náš najväčší problém bol, čo spraviť s plynovými kartušami, ktoré sme mali uskladnené v aute. Čierne auto, pražiace slnko, no v aute muselo byť minimálne 60 stupňov. A s naším šťastím, čo sa týka áut, sme čakali, kedy začujeme výbuch. V každom prípade nás google ubezpečoval, že by to malo byť v poriadku. Našťastie aj bolo.
Čo sa týka pamätihodností, mesto má zopár tých typicky amerických múzeí, že tam máš jednu miestnosť s nejakými fotkami a popismi. Nachádza sa tu zopár umeleckých galérií, umelecké trhy, celkovo sa nám zdalo, že Kelowna je zameraná na podporu malých lokálnych umelcov. Avšak pri týchto horúčavách nás najviac lákala voda. A pivo. A možno ešte to víno.
V každom prípade na tretí deň v Kelowne Alex zhodnotil, že možno by zvládol veľmi malú túru (takú prechádzočku na 30 minút), tak sme sa vybrali do Knox Mountain parku, odkiaľ bol krásny výhľad na Okanagan Lake.
A keďže je Kelowna preslávená svojimi vinárňami, chceli sme skočiť na ochutnávku lokálneho vínka. Keďže je tu ale tých vinární naozaj veľa, prezerali sme desiatky brožúr a vyberali, ktorá bude najkrajšia. Napokon sme našli jednu, ktorá okrem ochutnávky vín ponúkala aj prehliadku vinohradov. A vieš, v tých brožúrkach to na fotkách tak super vyzeralo, ako tam stoja ľudia uprostred obrovského vinohradu a popíjajú pohárik vínka. Tak reku že neni o čom, nafotíme nejaké fotky, že si ľudia budú myslieť, že sme niekde v Toskánsku. Ako to už však poznáme, realita býva iná. Keď sme došli do vinárne, zistili sme, že prehliadky sa robia iba dvakrát denne a sú úplne vybookované. Pani na recepcii však bola neskutočne milá a bola rozhodnutá nejak nám našu túžbu po prehliadke naplniť. Tak tam začala behať po celej budove a hľadala niekoho, kto by mal čas nám to tam ukázať, už nám to aj bolo trochu sprosté, ale keď sa už tak snažila… Po 15 minútach zrazu prišla mladá baba, že je pripravená spraviť nám prehliadku. Ale ako si si už asi domyslel, brožúrkam sa nedá veriť. Prehliadka vinohradu bola napokon prehliadkou ich záhradky, kde si pestovali suroviny do kuchyne.
Takže namiesto krásnych fotiek s výhľadom na slnečnými lúčmi zaliaty vinohrad a la italiana nám ukazovala fóliovník s rajčinami a paprikami. Musím však podotknúť, že ešte nikdy mi nikto tak podrobne a starostlivo neukázal ako vyzerá cibuľa, baklažán, zemiaky a mrkva priamo v zemi. No proste sme sa ocitli späť na základke, na hodine pestovateľskej výchovy. Až nám bolo sprosté povedať jej, že počúvaj ma sem, šak my sme sa máčali v blate na záhrade keď ona ešte iba drevenného káčera ťahala. (poznámka autora: keďže to bola Kanaďanka môžme asi predpokladať že namiesto káčerov tu ťahali medveďov?!). Ale teda verím že pre ludí z veľkomesta je asi zážitok vidieť, že tie mrkvičky takto pekne rastú v zemi. Napokon nás ale predsa len previedla jedným radom vo vinohrade, aby sa nepovedalo, ale teda o samotnom vinárstve nám toho moc povedať nevedela. Napokon nás usadila na terase ich reštaurácie, kde sme už mali pripravené 4 ochutnávky. Dokonca nám priniesla aj jednu ďalšiu ochutnávku grátis. Takže aj keď sa naše očakávania nenaplnili, ale vzhľadom na to, ako sa neskutočne snažili vyhovieť a ulahodiť nám, ani sme nemohli byť sklamaní, iba sme sa na tom príjemne zabávali.
A tak nastal štvrtý deň nášho roadtripu a čas opustiť Kelownu. S Alexovou nohou to vyzeralo každý deň lepšie a nastal čas zavítať do kanadských majestátnych vrchov. Poslednou skúškou pred odchodom bola návšteva autoservisu, keďže sme pred dlhou cestou potrebovali spraviť menšiu údržbu – výmenu oleja. V Kanade sa olej mení každých 5000 km, takže je to celkom bežná záležitosť. My sme sa jej však neskutočne báli. Určite totiž vieš, že keď ideš do servisu s jedným problémom tak ti na just vždy nájdu ďalších 10, len aby viac zarobili. A asi sme to nejako nerozoberali v predchádzajúcich blogoch, ale naše autíčko sme kupovali naozaj narýchlo, a to bez prekontrolovania stavu vozidla v servise. Proste campervany sa v Kanade v letných mesiacoch predávajú jak teplé rožky a naozaj sme sa báli, že premrháme našu jedinú šancu. V každom prípade sme boli rozhodnutí, že budeme tvrdí a nenecháme sa na nič nahovoriť a ani ničím vykolajiť.
Tak sme teda úzkostlivo čakali v servise až nadišiel ten moment. Prišiel mechanik. Treba vymeniť pneumatiky, sú vo veľmi zlom stave. Človek ale vtedy nevie, či ho iba chcú nahovoriť na kúpu predražených pneumatík alebo či je situácia naozaj taká urgentná a bezodkladná. Opravár bol veľmi neochotný a nevedel (alebo nám len nechcel) povedať, koľko to asi ešte vydrží. Trvali sme však na svojom, bude to fajn, však doma sme ich kontrolovali a vyzerali v pohode. Proste kašleme na zlomyselného mechanika. Vyrážame smer Skalnaté hory! Zastávka číslo dva: Kemp pri mestečku Golden.
0 komentárov k “O tom, ako sme sa po Kanade túlali časť #1”Pridajte vlastný →