O tom, ako sme sa po Kanade túlali časť #2

Z Kelowny je to do mestečka Golden zhruba 350 kilometrov. Ako sme už v minulom článku písali, pán “výmena oleja” nás samozrejme postrašil, že by bolo na čase vymeniť pneumatiky. Vieš ako to býva, najprv to proste zamietneš s tým, že aaale len nám chce predať predražene pneumatiky, hajzel jeden kanadsko-bolševicko-nacistický. Ako si tak ale potom pokračuješ v ceste, tak ti to proste nedá a tá myšlienka sa zavŕtava stále hlbšie a hlbšie… Po pár kilometroch sme sa teda zastavili prezrieť pneumatiky a bohužiaľ, sami sme usúdili, že tam toho dezénu máme, ako keby sme chceli jazdiť formulu. No nič sa nedá robiť, poď ho ošlahať zbytočné peniaze.

Asi tak osemdesiat kilometrov od Kelowny v mestečku Enderby, sme našli Kaltires, čo je v Kanade veľmi rozšírený pneuservis. Tam nám veľmi ochotný pandrlák vysvetlil, že najlacnejšie pneumatiky má za cca 750 CAD, a aby to nestačilo, má iba zimné. Nejak sme to ale predýchali a pomaly sme si začali na tie kanadsky servisné ceny zvykať. To sme ešte netušili, čo nás čaká neskôr.

Mestečko Enderby ani moc nestojí za reč, človek by si nebol pomyslel, že existuje väčšia diera ako Quesnel a tu zrazu narazí na Enderby. Keď nám povedali, že výmena potrvá cca dve hodiny, chceli sme sa ísť niekam najesť. V celom meste bola ale jediná môžnosť stravovania Subway. Necháp ma zle, ja proti Subway nič nemám, ale človek je rád, keď si aspoň môže vybrať.

Prší, prší len sa leje

Po obede sme už len sadli do auta a pokračovali smer Golden, už s bezpečnými pneumatikami. Už nás ale veľmi dobre poznáš a teda vieš, že Golden bol pre nás iba záchytný bod na mape, proste len aby bolo čo hodiť do navigácie, a teda sme ešte vôbec netušili, kde vlastne prespíme. Proste ako sa vraví, na punkáčov. Pri cestovaní nám naozaj chýba len číro!

Naša depresia z vyhodenia zbytočných peňazí na pneumatiky však vyprchala hneď, ako sme vošli do prvého národného parku našej cesty, do Glacier National Park. Síce sme mali pôvodne na deň plno plánov (spravíme menšiu túru, apod), ale peripetie s autom nás obrali o drahocenný čas. Zároveň sme prechádzali horským priesmykom Rogers Pass a bez toho, aby sme si to uvedomili, prekročili sme časovú zónu a stratili sme nevedomky ďalšiu hodinu.

Práve pri tomto priesmyku nás chytila strašná búrka a mali sme obavu, ako nájdeme nocľah. Ale zas nie sme začiatočníci. Úlohy už máme veľmi dobre rozdelené, a teda to typicky funguje tak, že zatiaľ čo ja šoférujem, Monika hľadá kempy, ktoré by sa nám mohli páčiť. A tak žreb padol na kemp Kinbasket Lake Resort. To sme netušili ako dobre sme vlastne vybrali. Kemp to bol naoozaj rozprávkový. Viedla k nemu asi päť kilometrová, kľukatá, kamenistá cestička cez les. Kemp bol na brehu jazera a za slnečného počasia to musí byť raj pre vodné aktivity. Keď sme prichádzali, ešte pršalo, ale Thor už sa začínal ukludňovať.

Priamo v kempe bola iba jedna chatka ktorá slúžila ako recepcia. Majitelia boli strašne milí a ochotní hipisáci a síce mali mať plno, tak nám predsa len našli nejaké miestečko na prespanie. Náš zvyšný čas dňa sme využili prechádzkou po kempe a pri jazere. Potom sme rozložili našich pár švestiek a dali sme si variť kukuricu (večera jak lusk), k tomu ešte dobre vychladené pivo a pekný večer za nami.

Banff alebo Calgary?

Keď sme sa ráno zobudili, obloha vyzerala akoby z filmu Vojna svetov. Podľa plánu by sme mali pokračovať do národného parku Banff. Kvôli počasiu sme ale rozmýšlali, či by nebolo lepšie ísť najprv do Calgary. V meste ten dážď predsa len menej vadí ako na túre. Napokon v nás prevládla túžba ostať zatiaľ v prírode a pokračovali sme smer národný park Banff.

Upršané počasie malo aj svoje výhody. Vďaka dažďu sa v Banffe uvoľnilo toľko kempov, že sme si naozaj mohli vyberať. A to ešte deň pred tým boli všetky plne obsadené. Rezervovali sme si miesto na tri noci v Lake Louise Campground, dokonca aj s elektrinou. Mimochodom, pred cestou nás mnoho ľudí varovalo, že bez rezervácie v dostatočnom predstihu sa proste nebudeme vedieť ubytovať. Musíme povedať, že málokedy sme mali niečo vopred rezervované. Napriek tomu sa nám vždy podarilo nájsť miesto v kempe bez väčších problémov (vďaka ti Kanada za tie neustále dažde).

Keďže sme chceli využiť každú neupršanú sekundu dňa, po ceste sme si dali ešte dve menšie zastávky v národnom parku Yoho. Mimochodom, názov Yoho pochádza zas od pôvodných obyvateľov a znamená citoslovce úžasu, údivu, takže doslova to bol „národný park Wow“. Prvá zastávka bola pri Natural Bridge, čo je vlasnte formácia skál, do ktorej počas rokov rieka Kicking Horse River doslova vytesala (alebo vykopala???) menší kaňon. No a zastávka číslo dva bola pri Emerald Lake, teda smaragdovom jazere. Ak si už niekedy videl pár fotiek z Kanady, tak ti môžem garantovať, že Emerald Lake si určite videl. Je to také to “pohľadnicové“ miesto, jazero obklopené horami, no naozaj krása. Veď posúď sám:

Potom sme sa pobrali do Lake Louise Campground, kde nám jedna zo správkyň na mape ukázala, kde je naše stanovište. Našťastie nás nezabudla potešiť správou, že po nociach sa tu túla grizzly rodinka s mláďatami. Až vtedy sme si uvedomili, že my sme si vlastne rezervovali miesto v časti kempu určenej pre karavány, ktoré majú prevažne všetky vlastné sociálne vybavenie. Po tejto správe, sme zistili, že WC máme od vyhradeného miesta cca päť minút pešo a sprchy približne desať minút. Aby toho nebolo málo, rozhodli sme sa, že po večeri si ešte pozrieme pár častí seriálu Černobyl. No to už bol len nápad. Ešte dodám, že kemp nebol nijak osvetlený, takže tu bola absolútna tma. Naša cesta na záchod o desiatej večer vyzerala tak, že v jednej ruke sme mali reprák s hudbou a v druhej ruke svetlo a v gatiach večeru. Prežili sme najhoršiu noc za celé cestovanie: dopadajúce daždové kvapky na auto boli múzou pre fantáziu a ešte o štvrtej ráno sme sa prevracali vykúkajúc z okna, či vonku niečo nechodí. Našťastie sme si napokon zvykli a fóbiu prekonali.

V kanadských národných parkoch sa kladie obrovský dôraz na tzv. „bear aware“ filozofiu. To znamená, že musíš dodržiavať striktné pravidlá, aby si do kempovacieho mestečka neprilákal medveďov. Tí sú totiž prvý krát chytení do špeciálnej pasce a odoberie sa im genetický materiál. Ak sa náhodou rovnaký medveď znovu zatúla do stanového mestečka a je chytený, musia ho umsrtiť, pretože sa prestáva byť plachý a stáva sa tak potenciálne nebezpečným. Za ľudskú hlúposť potom platia nevinné zvieratá. Preto je v kanadksých parkoch prísne zakázané nechávať si akékoľvek jedlo, vodu, hrnce bez dozoru (a to ani keď odbheneš preč iba na sekundu). Ak ťa prichytia, čaká ťa mastná pokuta, prípadne vylúčenie z kempu.

Na druhý deň sme sa vybrali do mestečka Banff, ktoré je jednou z najpopulárnejších turistických atrakcií Kanady. Je to malé horské mestečko. Zaujímavosťou je, že to bolo prvé mesto ktoré vzniklo v kanadskom národnom parku. Z Banffu sme sa potom vybrali k jazeru Lake Louise. Cestu medzi Lake Louise a Banffom sme počas nášho cestovania absolvovali ešte veľa krát a veľmi sme si ju oblúbili. Hlavne preto, že výhľady z nej sú naozaj očarujúce a niekedy bolo naozaj zložité sústrediť sa na cestu. Pri Lake Louise nás našťastie chytil lejak (neuveriteľné, že?) takže sme prechádzku museli absolvovať v pršiplášti. Tešili sme sa asi takto:

Po týchto upršaných dňoch však predpoveď sľubovala prvé náznaky slnka a my sme sa chystali na prvú väčšiu túru, takže sľubujeme, že ďalšie články už nebudú iba o 50 odtieňoch dažda. Na záver už len zopár fotiek z našich prvých dní v národných parkoch.