Tak a sme tu s pokračovaním nášho dobrodružstva s Martinom a Ivou. Vo Vancouveri je momentálne nie celkom priaznivé počasie. Už druhý týždeň v kuse prší a my začíname mať pocit, že ak to tak pôjde ďalej (a vyzerá to tak, že pôjde), tak sa asi zlbáznime. Má to, samozrejme, aj svoje výhody. Môžeme sa viac venovať blogu. Síce už v plnom prúde zarezávame v práci, spomienky sú ale ešte čerstvé a tak ich postupne budeme spisovať a pridávať sem. Dosť bolo ale kecov a hor sa do čítania.
Pá pá Vancouver
Po tom ako naši kamaráti prekonali jet lag a ako sme im ukázali krásy Vancouveru a okolia, mali sme naplánovanú cestu do Barkervillu. Odchod z Vancouveru sme mali naplánovaný na stredu, ale ako to už býva, nič nejde len tak bez problémov, a tak v noci dostala Monika… isté žalúdočné problémy. Hotel sme však už mali rezervovaní, a tak sme sa rozhodli aj napriek tomu vyraziť. Pri ideálnej premávke trvá cesta do Barkervillu niečo cez deväť hodín, nechceli sme ju ale dať jedným vrzom, tak sme si ju radšej rozdelili na pár menších úsekov. A tak sa prvou zastávkou mal stať Kamploops – podľa Google celkom pekne vyzerajúce mesto.
Kamloops
Cesta do Kamloopsu bola asi prvým ukazovateľom toho, čo sa nám potvrdilo aj pri ďalšom cestovaní, a to rôznorodosť Kanady. Pri slove kanadská príroda si asi predstavíš zelené nekončiace lesy, divoké skalnaté pohoria a nádherné modré jazerá a rieky. Kanada má však mnoho tvárí a jednu z nich nám odhalila práve táto cesta. Hory a kopce zrazu vystriedala vyprahnutá krajina ako z amerických westernov. Všade zakrpatené kríčky, vyschnutá popraskaná pôda a tabuľky upozorňujúce na výskyt štrkáčov. Chvíľu sme pochybovali, či sme náhodou neprešli hranicami a či sme sa neocitli na americkom divokom západe.
Asi po štyroch hodinách cesty sme konečne dorazili do prekrásneho mesta Kamloops. Asi takéto niečo by som napísal keby bolo Kamloops aspoň trošičku pekné. Opak je však pravdou. Kamloops je jedno z miest, ktoré sa v cestovateľských sprievodcoch uvádza len ako medzizastávka. Proste mesto, kde by si sa mal zastaviť fakt len preto, že tam potrebuješ prespať a ráno odtial okamžite vypadnúť. Bohužiaľ, nás na toto ale nikto neupozornil dopredu, a tak sme si to museli vyskúšať na vlastnej koži. Jedine Monika mala šťastie v nešťastí, nakoľko jej bolo zle a mala horúčku, tak iba zostala na hoteli dospať prebdenú noc, zatiaľ čo my sme sa vybrali objaviť tento klenot kanadského západu. V oslabenej zostave sme sa teda vybrali do centra mesta. Dokopy sme tu ale nič moc veru nenašli. Jediný svetlý bod bol malý pivovar, ktorý sa volal Noblesné prasa (no čo ti poviem, Kamloops). Aby som nezabudol, mali tam pivo s názvom “I like pig butts and I cannot lie” (proste Kamloops). Aby toho nebolo dosť, keď sme sa večer vrátili na hotel, žalúdočné problémy sa už dostavili aj na Ivu a Martina. Takže výlet ako má byť. Zopár fotiek ti asi povie viac ako tisíc slov.
Ghost Town
Na druhý deň sme plný energie – zdá sa, že najťažšie zdravotné problémy už pominuli- vyrazili ďalej. Po pár kilometroch sme pri ceste uvideli záhadnú značku “GHOST TOWN” (mesto duchov). Najprv sme ju sice obišli, ale nakoľko nám stále vŕtala hlavou, tak sme sa proste museli otočiť. Keď sme ale prišli, brána bola ešte zatvorená, my sme sa ale nevzdali a zaparkovali sme na mini parkovisku. Hneď na to sa brána otvorila a naproti nám bežala taká tá panička vo westernovom oblečení. Tu sa dá asi povedať len toľko, že Ghost Town je westernové mestečko. Nachádza sa tu asi zo 10 budov a akonáhle vykročíš z cestičky, už k tebe beží panička s tým, nech si dávame pozor na štrkáčov. Panička nám tvrdila, že sa tam dokonca aj natáčali nejaké filmy. Porozprávala nám zopár veľmi ťažko uveritelných príbehov z divokého západu a za každým nezabudla dodať, že je to “very very true story” (veľmi veľmi pravdivý príbeh). Navtipnejšie bolo, že jej angličtina nebola zrovna dokonalá a keď zabudla nejaké slovíčko, tak ho proste nahradila citoslovcami (pif, paf, booom) a previedla nám teda celkom zaujímavé šarády. Celá tá návšteva bola veľmi zvláštna. Dokonca nám aj zaspievala. Aj sa nám snažila predať svoje CD-čko, ale zaklamali sme, že v aute nemáme prehrávač na CD-čka. Dozvedeli sme sa, že pochádza z Montreálu. Je ti preto asi jasné, prečo sme ju začali volať Crazy bitch from Montreal. Aspoň sme sa dobre nasmiali. Zdržali sme sa tu asi hodinku a po tom, čo sa nám snažila predať fľašu vyrobenú z kravskej nohy, náhrdelník zo zajačou nohou a mnoho iných užitočných vecí, sme sa začali pomaly poberať ďalej.
Quesnel
Keďže priamo v Barkerville sa žiadny hotel nenachádza, rozhodli sme sa, že prespíme v meste Quesnel. Práve toto bolo mesto, kde sme si pomaly začali uvedomovať, ako dobre sme spravili, že sme sa rozhodli bývať vo Vancouveri. Začínalo to proste vyzerať tak, že čím severnejšie sme sa dostali, tým väčší zapadákov sme našli. No proste prišli sme do Quesnelu a hned sme sa šli ubytovať do hotela. Hotel bol super a dokonca sme mali k dispozícií aj bazén so saunou, ktorý sice nakoniec využil iba Martin. Po dlhej ceste sme boli už celkom vyhladovaní, a tak sme sa vybrali do najbližšej reštaurácie. To sme ale nevedeli, že nás čaká nesplniteľná výzva. Bolo piatkové poobedie, 4 hodiny, a my sme na Google našli podnik, kde vraj na miestne pomery robia super hamburgery. Keď sme dorazili, čašník nám hneď pri dverách povedal, že mu nefunguje terminál a teda môžeme platiť len v hotovosti. Sice sme žiadnu pri sebe nemali, ale poblíž bol bankomat. Vybrali sme si peniaze (trvalo to asi 10 minút) a vrátili sa do rovnakého podniku, ktorý bol už ale zatvorený. Neviem čo sme predsa čakali v piatok večer, že?! Hlad sa ale ozýval čoraz hlasnejšie, a tak sme sa snažili rýchlo nájsť niečo iné, čo by mohlo byť ešte otvorené. Po asi hodine hľadania sme to vzdali a zistili sme, že keď sa chceme v piatok večer v Quesneli najesť, naša jediná možnosť bude McDonald. Viem, je to ťažko uveriteľné, ale slová len ťažko dokážu popísať, aká strašná diera Quesnel je. Až sme sa čudovali, ako je možné, že sa tam dokáže uživiť také množstvo hotelov.
Veľmi sa ospravedlňujem, ak bola táto časť trošku nudnejšia. Ale našťastie, v dobrej spoločnosti sa človek zabaví hocikde. Takže koniec koncov sme z každého tohto British Columbijskeho zapadákova vyťažili čo najviac. Konečne sme sa teda dostali k Barkervillu, ktorý naozaj stál za to.
Barkerville
Cesta z hotela do Barkervillu trvala asi hodinku a pol. Veľmi sme sa však na cestu nesťažovali a to z dvoch dôvodov: Po prvé, niektorí členovia našej posádky si zjavne hneď po raňajkách potrebovali schrupnúť, takže sa sťažovať ani nemohli (identitu neprezradím ale poviem iba toľko, že šofér to nebol a hlavný DJ výletu takisto nie).
Po druhé. vysušená krajina sa premenila na peknú bažinatú prírodu s výhľadom na kopce a sprievodcov nám robili srnky, los a zatúlané medvedie mláďa, ktoré prebehovaIo cez cestu. Inak to bola strašná diera a takmer sme do Barkervillu ani nedorazili lebo milí kanadskí súdruhovia zabudli v Quesneli vypísať upozornenie, že ďalších 80 km žiadna benzínka nebude. Nám sa kontrolka rozosvietila asi 10 minút po štarte a do Barkervillu sme dorazili asi už iba na výpary.
Čo sa týka samotnej atrakcie, vstupenka je platná dva dni, takže o program sme mali postarané. Keďže je to vskutku zaujímavé miesto, asi ťa ním budem otravovať trošku dlhšie a poviem čo-to o jeho histórií a jeho súčasnom stave. Tak poďme sa trochu vzdelávať.
Zlatá horúčka
V roku 1861 sa mladík menom Billy Barker potuloval v okolí rieky Fraser. No dobre, v skutočnosti už mal asi najlepšie roky za sebou a nepotuloval sa, ale hľadal zlato ako tisícka ďalších robotníkov prilákaná do Severnej Ameriky vidinou bohatstva. Jedného dňa sa mu poštastilo a narazil na ložiská zlata, ktoré sa ukázali byť najbohatšie v celom okolí. V priebehu doslova niekoľkých dní sa tu vystavalo mestečko, do ktorého sa hrnuli zlatokopci zo všetkých kútov sveta.
Prvé roky sa v meste usídľovalo iba mužské osadenstvo. Prichádzali sem robotníci až spoza mora (z 5000 obyvateľov asi 3000 pochádzalo z Číny), aby zarobili na ťažbe a vrátili sa domov. Keďže však boli zásoby zlata naozaj obrovské, postupom čase sa sem pomaly sťahovali aj manželky s deťmi (a tých, ktorým manželky neprišli, boli utešení aspoň novootvoreným bordelom) a mestečko začalo rásť vo všetkých smeroch – vybudovali sa obchody, kostol, škola, divadlo, knižnica, penzióny a salóny (a samozrejme hlavne tie krčmy a ten bordel).
V roku 1886 mesto zachvátil obrovský požiar, ktorý zničil takmer všetky budovy. Mesto však obyvatelia v priebehu 2 mesiacov takmer úplne obnovili a v takejto podobe sa zachovalo až dodnes. Národnou historickou pamiatkou sa však nestalo iba kvôli svojmu veku, ale hlavne kvôli úlohe, ktorú zohralo pri formovaní Britskej Kolumbie a predovšetkým Kanady ako ju poznáme dnes. Máš chuť na historické okienko? Nie? Tak máš smolu.
Krátke mudrovanie o vzniku Britskej Kolumbie
Ak si náhodou už niekedy rozmýšľal, prečo sa jedna z provincií Kanady nazýva Britská Kolumbia, tak odpoveď nájdeš v počiatkoch kanadskej zlatej horúčky. Po objavení bohatých ložísk zlata si začala vláda klásť otázku, ako zachovať v krajine čo najväčší poriadok. Poučený udalosťami v USA, kde ťažba zlata nebola nijak kontrolovaná a skončila vraždami a násilím, snažili sa podobnému osudu predísť.
A tak Koloniálny úrad okamžite vyhlásil všetko zlato objavené v okolitých regiónoch za majetok britskej kráľovnej Viktórie a celá východná časť terajšej Kanady bola vyhlásená za Kolóniu Britskej Kolumbie. Pod dohľadom Británie sa podarilo v regióne zachovať poriadok a vyhnúť sa vraždám (ak teda samozrejme nerátame tisícky vyvraždených pôvodných obyvateľov, ktorým sa invázia nepáčila a sťažovali sa na výstavby ciest vedúcich cez ich posvätnú pôdu… tzv. Európska mierová politika).
Región sa však začal postupne obávať toho, čo sa stane po vyčerpaní zlata, keď už britská vláda nebude mať ďalší záujem o blahobyt tejto oblasti. Možnosti boli tri: proste zostať kolóniou Veľkej Británie a nechať sa naďalej využívať, pripojiť sa k Spojeným štátom (čo bola finančne najlogickejšia možnosť) alebo sa pripojiť k novovzniknutej konfederácii s názvom Dominion of Canada, ktorá už mala samostatnú vládu. A ako sa teda rozhodnúť? No tak ako sa to robí vždy, kto ponúkne viac vyhráva. A keďže v stávke boli tisícky kíl zlata, o ponuky nebola núdza. A keďže Kanadská konfederácia ponúkla zaplatiť všetky dlhy, ktoré región malo (vystavať totiž cesty až do kanadského vnútrozemia, aby sa mohlo zlato vyvážať nebolo vôbec lacné ), vyhrala Kanada. Pred týmto aktom Kanadu tvorilo iba Ontário a Quebec, ktoré sú na úplne druhej strane svetadiela, A preto bolo získanie Britskej Kolumbie obrovským úspechom. Bolo už iba otázkou času, kedy sa Kanade podarí pripojiť všetky ostatné územia, ktoré sa medzi Ontáriom a Britskou Kolumbiou nachádza. A hľa, druhá najväčšia krajina sveta je na svete.
Čo ponúka Barkerville?
Ale dosť už dejepisu, poďme si pozrieť, čo Barkerville ako historická pamiatka ponúka. Väčšina budov je ešte pôvodná. A keď sú američania v niečom dobrí, tak to je herectvo a show. A teda si tu najali kopu ľudí, ktorí tu behajú v dobových kostýmoch a hrajú scénky zo života z 19. storočia. Vstup do väčšiny budov je otvorený a nachádzajú sa v nich malé výstavky, ktoré bližšie približujú život tohto mesta. Proste je to taký kanadský skanzen.
Počas dvoch dní sme sa zúčastnili napr. prednášky o historickom ženskom spodnom prádle, pán “farár” nás sprevádzal po malom cintoríne, stali sme sa žiakmi školy (učili sa písať na bridlicové tabuľky, kontrolovali si vši a špinu za nechtami, nosili čepiec), alebo si pozreli ako vyzerala zubárska ambulancia konom 19. Storočia. Najcennejšie boli však prednášky či už o histórii Kanady alebo o histórii mesta. Zaujímavo pôsobila aj tunajšia čínska štvrť (keďže vyše polovicu obyvateľstva tvorili Číňania).
Ich vtedajšie postavenie sa ani zďaleka nepodobalo dnešnému. História tohto miesta je totiž vo viacerých smeroch veľmi temná. Číňanov využívali na najťažšiu prácu, pričom boli platení minimálne – ich vylúčenie zo spoločnosti a diskriminácia boli evidentné. Krutá história sa premietala aj vo vzťahu k pôvodným obyvateľom, ktorých proste pri akýchkoľvek protestoch vystrieľali, alebo keď chceli byť “extrémne humánny”, tak im iba z milodaru darovali deky nakazené ovčími kiahňami. Nezanedbateľný bol aj negatívny vplyv ťažby na životné prostredie – a to doslova vodnými delami zničené hory či vyrúbané lesy, ktoré sa zregenerovali až po niekoľkých generáciách. Barkerville bol pre nás dôkazom, že aj v Kanade je možné nájsť miesto plné histórie a skutočne sme si ho užili. A to napriek tomu, že sme odchádzali bez zlata.
Najväčším nepriateľom celého výletu bol však dážď. Zatiaľ čo prvé dni sme sa s ním ešte vedeli popasovať, jeho intenzita každým dňom silnela a predurčila ďalšie smerovanie nášho roadtripu. O tom už však v ďalšom článku.
0 komentárov k “O zlatej horúčke a iných chorobách”Pridajte vlastný →